Ako sa sokolík zo Slovenskej zeme k Mesiacu vybral

Ako by to už len bolo, kedy sa aj v našich končinách slovenských, švárni junáci naplnení žinčicou, bryndzovými haluškami a nekonečnou túžbou po dobrodružstve nepokúšali o cesty odvážne, ba priam nemožné do diaľav najvzdialenejších, ktoré nie sú len tak za nejakými siedmimi horami a siedmimi moriami, ale až tam kdesi za všetkými vrstvami zemskej atmosféry, ktorých síce nie je ani sedem, no i tak je to cesta hodná tých najodvážnejších šuhajov s nebojácnou mysľou a šľachetným srdcom.

To večné predháňanie kto bol, prvý, prvší a najprvejší je v skutku zábavné a prinieslo slávu už nejednému príbehu o ceste na Mesiac. Áno, prví budú oslavovaní. Pokiaľ sa o nich vie. A tí nepoznaní musia byť ešte len objavení. Asi pred rokom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá vec. Tlačoviny, zvané reklamné rozprávky. Tieto maličké lístočky s krátkymi rozprávkami boli obľúbeným spôsobom propagácie výrobkov za prvej Československej republiky začiatkom minulého storočia. Umné využitie klasických rozprávok na reklamu, výborný nápad, ktorý sa v istej forme využíva dodnes, aby sa ľudia vracali k výrobku s pocitom, že pri každom návrate ich čaká malý bonus hlavne pre potešenie tých najmenších. No a presne tu sa to celé začalo, rozprávkou s názvom Cesta k Slunci a Měsíci a reklamou na „Obchod galantérni a módni Jozef Klapka“ z Kladna.

reklamná rozprávka „Cesta k Slunci a Měsíci“

Na prvý pohľad by sa zdalo, že sa nám predkladá česká „pohádka“, ale pravda je taká, že je to rýdzo rozprávka slovenská, rýdzejšia ako májová bryndza a augustové čučoriedky. Ako sa však dostala to reklamného letáčiku kladniaskej galantérie? A prečo je v češtine? Cesta poznania to bola zaujímavá, historický významná a má ju na svedomí prvá dáma českej literatúry Božena Němcová. Áno tá, čo Babičku napísala a ktorá sa ako Barbora Novotná narodila, málokto vie presne kde a komu, nič to však neubralo na fakte, že ako spisovateľka si právom zaslúži slávu a uznanie. Život Boženy Němcovej nebol príliš šťastný a veselý, no jej literárne dielo je úžasne. A pre slovenskú literatúru urobila niečo neskutočné, myseľ obohacujúce a národné city prebúdzajúce. Ona tak trošku „nakopla“ zaspatých, či nerozhodných národovcov slovenských k činom vydavateľským, v ktorých si môžeme dodnes listovať.

Božena Němcová bola na Slovensku tri krát, v rokoch 1852 a 1853 pobývala v Ďarmotách, kde pracovne pôsobil jej manžel a odkiaľ často chodievala na horniaky. No a v roku 1855 sa liečila na Sliači. Pri každom jej pobyte na slovenskej hrude jej myseľ zamestnávali naše krásne ľudové príbehy, ktorých sa snažila čo najviac zozbierať. Zoznámila sa s Jankom Franciscim, Samom Chalúpkom ba i Andrejom Sladkovičom. Jej záujem však smeroval aj do rodiny Reussovcov. Vedela, že Samuel Reuss bol veľký zberateľ slovenských rozprávok, ktoré mimochodom vyšli v roku 2018 vo vydavateľstve Tatran pod názvom Rozprávky starých Slovákov. V čase kedy bola Němcová na Slovensku bol už Samuel po smrti a tak sa 13.októbra 1855 vybrala za jeho synom Ľudovítom, revúckym farárom, ktorý bol však k nej zdržanlivý, no napokon jej predsa len „pustil“ deväť rozprávok. Tá o ceste k Mesiaci tam však nebola. Ale nesmieme v žiadnom prípade opomenúť jeho brata Gustáva, áno presne toho Gustáva Reussa, ktorý v roku 1856 dopísal svoj román „Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na Zemi, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o obežniciach, vlasaticiach, pôvode a konci sveta vedel“. Klenot to žiarivý v Lunárnom Kabinete.

Božena Němcová nazbierala dostatočne veľa rozprávok, aby mohla v roku 1857 začať tieto poklady vydávať pod názvom „Slovenské pohádky a pověsti„, tak ako to slovenským národovcom sľúbila. No problémom bol však v tom, že českým čitateľom slovenská reč príliš nechutila a tak sa musela Němcová prispôsobiť trhu a upraviť texty do češtiny. V slovenčine ponechala len priamu reč, čím vznikli vskutku roztomilé texty s množstvom vysvetliviek. No a presne táto zbierka Boženy Němcovej obsahuje aj rozprávku Cesta k Slunci a Měsíci, ktorá musela byť niečím fascinujúca, pretože v roku 1930 vyšiel výber z rozprávok pod názvom Cesta k slunci a k Měsíci a jiné pohádky a pověsti, ktorá si právom našla miesto aj v Lunárnom kabinete.

Božena Němcová, Cesta k Slunci a Měsíci a jiné pohádky a pověsti, Kvasnička a Hampl, Praha 1930

Príbeh je o Hanuške a Janíčkovi, ktorý sa vybral na dlhé putovanie za Slnkom a Mesiacom, aby si získal súhlas k sobášu Hanuškinko otca, bohatého zemana a priniesol mu odpovede na jeho otázky, ktoré sa môžu zdať priam vedecké: „Počuj, Janík, keď ty chceš moju dceru mať, idi sa skorej zpýtať Slnca, prečo něsvieti a něhreje v noci ako vo dně , a Mesiaca, prečo něhreje a něsvieti vo dně, ako v noci. Keď ti povedia, prídi nazpak, a dám ti moju dceru i všetko bohatstvo.

Je to klasická rozprávka, kde je na jednej strane dobro, chudoba a útlak slabších a na druhej zlo, bohatstvo a moc silnejších. No a samozrejme, aj v tejto rozprávke zvíťazí láska a nakoniec sa všetko na dobré obráti. Božena Němcova sa pasovala s písanou slovenčinou. Jej snahou bolo zachovať zvukovú podobu slovenského nárečia, v ktorom jej bolo príbehy rozprávané. Nie vždy sa jej to podarilo úplne dokonale, a tak nasledujúce vydania podstúpili úpravy a bola to priam jazyková alchýmia, pretože v čase ich prvého vydania prechádzala spisovná slovenčina svojim zásadným vývojom. Ako jedna edičná poznámka Františka Váhalu vo vydaní z roku 1952 uvádza „Slovenština Slovenských pohádek je problém zvláštní. Především proto, že vypravěči pohádek byli přislušníky ruznych nářečních skupin.“ …a svoje úpravy rozvíja v dlhej rozprave o jazyku našom krásnom slovenskom.

Božena Němcová, jej neúnavný záujem o slovenské rozprávky a nesplnený sľub o ich vydaní v slovenčine, primälo našich národovcov k činom, nie síce veľmi svižným, no o dve desaťročia neskôr 1880 – 1883 vychádzajú slovenské rozprávky konečne tak, ako si to zaslúžili vo vydaní Prostonárodných slovenských povestí od Pavla Dobšinského, a práve tu v treťom zväzku (vydanie Tatran 1973 s úžasnými kresbami Martina Benku) si na strane 379 miestočko našla aj naša rozprávka O ceste k Slncu a k Mesiacu. A pán Dobšinský neopomenul, že tento príbeh „Rozprávali B. Němcovej Janko Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej“.

Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zv. III, Tatran Bratislava 1973

Nebol to však jediný výjav o Mesiačiku perom Boženy Nemcovej zaznamenaný. Veď kto by nepoznal rozprávanie „O dvanástich mesiačikoch“ aj keď to bolo o trochu iných mesiačikoch. Alebo vskutku dobrodružný, priam až hororovito ladený príbeh „O Slunečníku, Měsíčníku a Větrníku„, ktorý v roku 2012 Ľubomír Feldek prepracoval do divadelnej hry, a ktorú si oveľa viac pamätám ešte z detstva vo filmovom spracovaní z roku 1979 pod názvom Princ a Večernice, ktoré v mojej detskej dušičke vyvolávalo strach a údes. A po prečítaní pôvodného textu viacerých príbehov spísaných Boženou Němcovou ako aj Pavlom Dobšinským treba povedať, že prostonárodné rozprávky a povesti v neupravovanom znení, nenechajú nikoho na pochybách, že sú veľmi pútavé a príťažlivé svojou ľudovosťou, jednoduchosťou akou v nich všetko dobré i zlé plynie, ako úžasne odrážajú život, pomery a myslenie ľudí. No, ale netreba ich čítať malým deťúrencom pred spaním, i napriek tomu, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, čítajte radšej za dňa bieleho. Jedine, ak by ste ich chceli vydesiť a privodiť im zlé sny. Ale to im stačí občas zapnúť televízor.

Božena Němcová, O Slunečníku, Měsíčniku a Větrníku, Albatros, 1979

Mesiac je v skutku krásny, čarovný, magický. Každú noc prejde kus cesty a často sa mu nechce odísť a ešte aj na rannej modrej oblohe nám pripomína svoju nenahraditeľnosť. Jeho jas sa zjemní, pôsobí nežne, étericky, priam sa vpíja do blankytného neba. Nádherné. Niet divu, že my, ľudské tvory od pradávna túžime dotknúť sa ho, zvedieť o ňom viac, pochopiť jeho putovanie, a nebáť sa jeho menlivej tváre. A keď sa stráca v nekonečnosti vesmíru máte chuť ho okríknuť: „Hej, Mesiačok čakaj, mám sa ťa dač spýtať. Tak ako to urobil Janíček v prvej písomne zaznamenanej slovenskej ceste k Mesiacu. No, musíme byť spravodliví. Nebola to taká ta pravá vedecko fantastická, technologický prepracovaná cesta s detailným popisom lietajúceho stroja, ktorý by Janíka tam do výšin dopravil. On tam švárny šuhaj proste nejak dokráčal. Preto sa Janík, ani všetci rozprávači z Trenčianskej nebudú určite hnevať, ak to slovenské prvenstvo predsa len prenecháme Gustávovi Reusovia a jeho Krutohlavovi a Hviezdovede, skutočne prvému slovenskému sci-fi románu, ktorého nové vydanie s ilustráciami režiséra a výtvarníka Andreja Kolenčíka sa v súčasnosti pripravuje a to je opäť len ďalší dôvod na radosť veľké očakávania v Lunárnom kabinete.

Autor: MB, foto MB


Zdroje k tejto úžasnej ceste k Mesiacu: