Hina – žena z mesiaca
Hina čoraz častejšie snívala o tom, že dakde odíde. Túžila po samote a oddychu… Pozrela na oblohu a keď jej pohľad spočinul na plnom mesiaci, povedala si: „Pôjdem na mesiac. Tam je ticho a budem si tam v pokoji vysedávať.“
V rubrike Mesačný príbeh alebo príbeh na tento mesiac budeme listovať v knihách detských i dospeláckych a hľadať tam, ako už názov poličky v Lunárnom kabinete naznačuje, staré príbehy a rozprávania, ktorých hlavnou postavou bude Mesiac. Čaká nás bádanie a prekvapivé objavy.
Jarné slniečko ožiarilo poličku s knihami, kde sa ako svieži záhon rozkvitnutých tulipánov rozprestrela pestrofarebná paleta, ktorá sa vlnila v rytme exotickej hudby. Ó, čo sa to deje, čo je to za veselú tancujúcu riavu? Malý knižní škriatkovia boli zase raz usilovní a v Stratenej knižnici objavili ďalší poklad z pera Viktora Krupu, krásne a tajomné Havajské mýty. A tak sa vyobliekali do havajských košieločiek a v rytme huly nám prinášajú mýtický príbeh o žene menom Hina, ktorá svoj pokoj hľadala na Mesiaci.
Hina – žena z mesiaca
Hina bola ukonaná a ako jej pribúdali roky, cítila sa čoraz ukonanejšia. Celé dni vysedávala na priedomí a chystala tapu na oblečenie pre rodinu. Pomaly sa jej tá robota zunovala, a keď si chcela oddýchnuť, vybrala sa s kalebasou po vodu. Cestou sa neraz potkla, najmä keď sa vracala. V dome jej nemal kto pomôcť. Syn sa potuloval z ostrova na ostrov, okrádal ľudí, a dcéra ušla do lesa medzi divochov. Muž bol mrzutý a večne ju naháňal do roboty. Hina čoraz častejšie snívala o tom, že dakde odíde. Túžila po samote a oddychu. A raz, keď zasa musela ísť so sieťou k moru, vzdychla si nahlas:
„Ach, keby som odtiaľto mohla ujsť a keby som si už konečne odpočinula!“
Dúha počula Hinu a zľutovala sa nad ňou. Preklenula sa od skál až po nebo a Hina so sieťou v ruke kráčala po nej sťa po chodníku. Povedala si, že vystúpi do neba, odtiaľ na slnko a tam si konečne odpočinie.
Stúpala vyššie a vyššie po dúhovom oblúku. No ako napredovala, slnečné lúče pripekali čoraz silnejšie. Prikryla si teda hlavu sieťou a kráčala dalej. No keď vystúpila nad oblaky, slnko začalo páliť ešte neznesiteľnejšie. Už sa ledva plazila. Žeravé lúče jej spôsobovali neznesiteľné muky, a bezvládna Hina sa nakoniec zošuchla po dúhe späť na zem.
Zotmelo sa. Hina stála pred domom a videla, ako sa jej muž vracia s kalebasou plnou vody. Potkýnal sa a nadával. A keď zazrel Hinu, zahrešil, že sa kade-tade poneviera a on musí chodiť po vodu.
Po západe slnka sa Hine prinavrátili sily. Pozrela na oblohu a keď jej pohľad spočinul na plnom mesiaci, povedala si: „Pôjdem na mesiac. Tam je ticho a budem si tam v pokoji vysedávať.“ Najprv však vošla do domu, že si vezme kalebasu, v ktorej mala uložené všetko cenné. Keď vyšla z domu, predo dvermi sa klenula mesačná dúha.
Muž sa jej opýtal, kde ide. Vedel, že sa zberá na ďalekú cestu, ked si berie kalebasu.
„Idem na mesiac,“ odvetila, “tam si konečne oddýchnem.“ A vykročila hore dúhou.
Muž nelenil. Vyskočil a chcel ju stiahnuť na zem. Ona sa mu však vyšmykla, hoci si pritom zlomila nohu.
Hina nedbala nič, len stúpala čoraz vyššie. Vystúpila medzi hviezdy a prosila ich, aby jej ukázali cestu k mesiacu. Hviezdy jej pomohli, a tak Hina prišla do cieľa cesty.
Mesiac ju prijal a Hina zostala naveky tam. Sedí si na ňom s chromou nohou, kalebasa vedľa nej. Ľudia jej však nevravia Hina, ale Lono Moku, čo znamená chromý Lono.
Bez diela Viktora Krupu by nám Polynézia so svojou históriu, krásami a mytológiu pravdepodobne zostala len vzdialená a nepoznaná časť našej modrej planéty. Havajská je mýty s ilustráciami pre mňa stále záhadného Rudolf Filu, prinášaj okrem Hiny – ženy z mesiaca viacero ďalších príbeh. Za prečítanie určite stojí, Kumulipo, spev o počiatkoch sveta: “ Kumilipo môžeme právom pokladať za spoľahlivý doklad o filozofii dávnych Polynézanov. Obsahuje veľa pôvodných, predkresťanských čŕt. Nie je vylúčené, že sa v ňom nájdu dodatky a úpravy a že sa staré symboly používajú v nových súvislostiach. Ani to však neznižuje hodnotu textu ako ukážky polynézskej a havajskej kozmogónie. Ani ostatným mýtom a povestiam nemožno uprieť hodnotu a poetické čaro. Dozvieme sa z nich, čomu sa Havajčania smiali, čo obdivovali a nenávideli, ako sa správali k bratom a sestrám, k rodičom a k ženám, k priateľom a protivníkom. Poučíme sa, ako pozerali na svet a na svojich bohov, presvedčíme sa, že poznali lásku, vedeli, čo je utrpenie a spravodlivosť. A napokon usúdime, že títo ľudia, časovo aj priestorovo nám takí vzdialení, sú nám vlastne dôverne známi, lebo nimi hýbu tie isté sily ako nami. “ (Viktor Krupa, Habajské mýty, Doslov)
Autor: MB, foto: MB
Zdroj mesačného príbehu:
Havajské mýty. Z havajských originálov zostavil a preložil Viktor Krupa , ilustroval Rudolf fila, vydal Tatran v roku 1981 (prvé vydanie), v edícii Panteón, edíciu redigovali Karol Wlachovský a Ľubica Alexievová.
Vysvetlivky:
Hina – symbolický mesiac (zdroj: Havajské mýty)
Hina — polynézska mytologická postava. V maorijskej mytológii sestra kultúrneho hrdinu Mauiho, na Tahiti bohyňa Mesiaca, inde zasa prvá žena vôbec. Sémantika tohto termínu je ovplyvnená interferenciou dvoch odlišných slov, z ktorých jedno znamenalo sivý, svietiť alebo žiariť (v malajčine sinar), druhé súvisí so slovom žena (v malajčine bini) a v dnešných polynézskych jazykoch má tvar hine. (zdroj: Encyklopaedia Beliana, mytológia, SAV)
