Magické struny Frankieho Presta
Hudba si pamätá, absorbuje spomienky a keď ju počujeme, znovu prežívame chvíle, kedy sme boli súčasťou „kapely“ a to čo sme v nej hrali vždy niekoho ovplyvnilo. A ak sme to hrali naozaj dobre, ovplyvnilo to celý svet.
Neviem spievať, neviem hrať na žiaden hudobný nástroj, nepoznám noty a nerozoznám tóny, no napriek tomu hudbu milujem. Na hudbu pozerám ako na zázrak. Je tak magicky čarovná a možno práve preto, že do vienka mi jej nebolo nadelené, je pre mňa mystická, úchvatná a krehká. Nič na tomto svete nedokáže tak bezprostredne a tak ľahučko prebudiť emócie v ľudskej duši ako to dokáže hudba. Stačí len pár tónov a v očiach sa zjavia slzy, tvár sa vie rozžiariť, nohy roztancovať, ruky tlieskať, chce sa vám lietať, smiať, plakať. Človek počúva hudbu hlavou, ale cíti ju v srdci. A ona sa mu prihovára jazykom, ktorý nepotrebuje slová, nepotrebuje byť viditeľná, nepotrebuje byť hmatateľná, plynie si v priestore bez hraníc, slobodne a tak pôvabne, až sa človeku zatajuje dych. Hudba je odrazom ľudskej duše a tak ako človek, vie byť dobrá aj zlá, vie priniesť úľavu i tieseň, je svetlá i temná, veselá aj smutná a jej odkaz vie pretrvávať stáročia, alebo rýchlo upadnúť do zabudnutia. „Pravda je svetlo, lož je tieň. Hudba je oboje“ *.
Napriek mojej hudobnej negramotnosti, sa mi pošťastilo mať pri sebe ľudí, ktorí hudbou žijú. Mne sa hudobného umu nedostalo, no pani Hudba nezanevrela na našu rodinu úplne a moju sestru prijala do svojej náruče a dopriala jej ten úžasný zážitok splynutia s hudobným nástrojom a umenia vyčarovať kúzelné tóny hudby. A dopriala jej nie len to, ale ako učiteľka hudby môže odovzdávať tento pôžitok aj ďalším. A trochu toho potešenia sa dostalo aj mne, keď ma na svojich potulkách zobrala do mesta Rómea a Júlia a neskromne sme zavítali do Arena di Verona na prekrásne opery Turandot, Madam Butterfly či Fantóm Opery. A tam pod holým nebom v takmer dvetisíc rokov starom amfiteátri, sediac vedľa mojej sestry v tichu nádherných tónov, ktoré sa vznášali ako letný vánok pri západe slnka, sa pani Hudba dotkla mojej duše.
Viem hovoriť, viem čítať a milujem knihy. Keď som po prvý krát otvorila knihu The Magic strings of Frankie Presto (Čarovné struny Frankieho Presta) už z prvých viet išla akási magická príťažlivosť, niečo mystické a úchvatné vychádzalo z priam epického príbehu hudobníka Frankieho Presta. A hneď po prvých vetách prišiel údiv nad samotným rozprávačom príbehu, nie je to nik iný ako sama pani Hudba, so všetkou je vznešenosťou, nadhľadom a múdrosťou a krásnymi myšlienkami o ľudskej existencii. Frankie Presto je fiktívna postava, ale tak geniálne vsadená medzi reálnych hudobníkov jeho doby, že nadobudnete presvedčenie, že popri Elvisovi, Beatles, Little Richardovi, Hankovi Wiliamsovi, Tony Benttovi, Jimmy Hendrixovi a mnohých ďaľších výnimočných muzikantoch po tomto svete naozaj kráčal aj Francisco Presto. Ba čo viac, on bol lepší ako oni a Hudba vás o tom svojím rozprávaním ubezpečuje každou ďalšou príhodou z Frankieho života. V tej knihe je toľko človečiny, že je cítiť z každej jednej vety, z každej postavy v príbehu, z každého miesta, či už je to španielska Villareal v občianskej vojne, New York plný jazzu, legendárny Woodstok, alebo malý byt na Espana Boulevari vo filipínskej Manile. Je tam všetko, čo môže človeka v živote postretnúť, ľudská ukrutnosť a zloba, chamtivosť, strach, hlúposť, naivnosť a naproti tomu nesmierna oddanosť, obetavosť, láska, ochota a skromnosť. A to všetko je také prirodzené, nevtieravé a je to presne tam kde to má byť. To robí túto knihu tak uveriteľnou a príjemnou.
Žiadna kniha, mi nikdy v mojom živote nepovedala viac o hudbe ako táto. Pomohla mi aspoň čiastočne hudbu pochopiť a vôbec mi nevadí, že nemám sluch. „Všetci ľudia sú muzikálnu. Prečo by im inak dal Pán Boh tlčúce srdce.“ * Moje tĺklo radosťou pri čítaní a objavovaní Hudby, Shummannova jemná Träumerei, hrejivé tóny Lágrimy od Francisca Tárrega, alebo temperamentné jazzové melódie Djanga Reinhardta. Áno, táto kniha sa nedá len čítať, táto kniha sa musí aj počúvať. Každučká melódia a pieseň je tak živo opísaná, že človeku nezostáva nič iné len si ju vyhľadať (vďaka za internet a vševedomý gúgel), započúvať sa a nechať sa unášať na vlnách nádhernej hudby. A ako Maestro vravieval , „Pamätaj si Francisco, tajomstvo nie je v tom, aby si hral hlasnejšie, ale aby si urobil svet tichším.“ * a pri počúvaní hudby, ktorou Maestro otváral Frankieho srdce, stíchne celý svet.
„Ja [Hudba] som sa narodila pod šírim nebom, pri lámaní vĺn a hvízdaní piesočnej búrky, pri húkaní sovy a štebote medárika. Putujem v ozvenách. Veziem sa s vánkom. Vytvorila ma príroda, drsnú a surovú. Iba človek otesáva moje hrany, aby ma urobil krásnou.“*
Svet nás neustále prekvapuje svojou krásou, niekedy sa tie najúchvatnejšie veci dejú priamo pred nami a mi si ich veľa krát ani nevšimneme, pretože sme zaneprázdnení svojimi životami. Občas sa treba zastaviť a započúvať. Hudba ma neprestáva udivovať svojou nevyčerpateľnosť, nevyspytateľnosťou, hravosťou a silou …. a koho by neudivovala, keď si vypočuje takúto parádu: Django Reinhardt New York City Festival – Dark Eyes a Django by bol na nich hrdý.
Prvú knihu od Mitcha Alboma som si kúpila niekedy v roku 2005. Pamätám si ako som stala v kníhkupectve pred vysokou stenou s policami plnými kníh. Chcela som si prečíta niečo pekné, niečo čo bude obyčajné a zároveň lahodné. Často sa mi stáva, že si knihu vyberiem podľa názvu a tak tomu bola aj vtedy. Bez odporúčaní, či vedomosti o autorovi som z police vytiahla The five people you meet in heaven (2004) /Päť stretnutí v nebi/, chvíľku som si z knihy čítala a zdala sa mi dosť pekná. No nebola pekná, bola nádherná a od vtedy si príbehy z pera Mictha Alboma nikdy nenechám ujsť. Nuž a preto malí knižní škriatkovia opatrujú na poličkách Stratenej knižnice tituly ako For one more day (2006), Have a little faith (2009) /Nestrácajte vieru/, The time keeper (2012) /Strážca času/, Tuesdays with Morrie (1997) /Utorky s Morriem/, The first phonecall from heaven (2013) /Prvý telefonát z neba/ a dúfam, že čoskoro k Frankiemu pribudne aj The next person you meet in heaven (2018) /voľné pokračovanie The five people you meet in heaven / a Finding Chika (2019). Originál je originál , no ak nie ste fanúšikom angličtiny je škoda, že nie všetkým jeho knihám sa dostalo slovenského či českého prekladu. Možno sa raz príde aj na Frankieho.
Čarovné struny Frankieho Presta prinášajú skutočný pôžitok z čítania a pre mňa ňou Mitch Albom prekonal všetky svoje doterajšie knihy. S Frankiem príbeh nekončí ani po 489 stranách, pretože Hudba, ktorú mi tento príbeh dal, zostáva so mnou. A keď som dočítala poslednú stranu, mala som neuveriteľné nutkanie započúvať sa do rozprávania pani Hudby opäť od začiatku, aby sa znovu jemne dotkla mojej duše.
Autor: MB, foto: MB
The Magic Springs of Frankie Presto, Mitch Albom, Sfere 2017
Zoznam skladieb z príbehu Frankieho Presta
* Citáty z knihy
