Marec mesiac knihy slovenskej a žiadnej inej
Voľakedy, onehdy, nie až tak dávno v minulosti slovenskej, zaznal výrok trochu oduševnený, afektovane národne precítený, kultúrne zmätený ale napriek tomu všetkému veľmi inšpirujúci: „Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná. “ … a ruské vajce má byť ruské a žiadne iné, a francúzske zemiaky francúzske a španielsky vtáčik jedine a výlučne španielsky.
V kontexte spomenutého výroku sa veľa hovorilo o slovenskosti kultúry a jej podpore. A slová sa hovoria a chlieb sa je a vieme ako to celé pokračovalo a pokračuje a pani Kultúra si len povzdychne a smutne sa zahľadí na slovutného pána Osud, ktorý v labyrinte bezduchých rozhodnutí mocných už dláždi cestu k nevyhnutnému koncu. Vydávanie slovenskej literatúry je do významnej miery závislé od podpory z verejných zdrojov, dôležité je tam to slovo ‚verejných‘, ergo patriacich verejnosti. Ale keď sa tok zdrojov verejných presmeruje do bezodnej priepasti populizmu, rieka sa zmení na vyschnutý potôčik, knihy sa nevydávajú a slovenská literatúra sa nedostane k slovenskému čitateľovi, a už vôbec sa nedostane do sveta, v ktorom by mala ukázať krásu našej kultúry, myšlienok a pôvab nášho jazyka.
Slovenčina je božský krásna
Slovenčinu v literatúre by sme si mali veľmi vážiť, lebo je „božsky krásna a zaslúži si hýčkanie a opateru“ a história je neúprosná. Na rozdiel od iných európskych kultúrnych jazykov s dlhou a bohatou literárnou tradíciou, medzi ktoré patrí aj čeština zažívajúca ohromný literárny rozmach v 14. storočí za vlády Karola IV., sa slovenčina v štúrovskej podobe začala používať v literárnej tvorbe až v polovici 19. storočia. Na vývoj slovenčiny mali výrazný vplyv mnohé európske kultúry a jazyky ako nemčina, maďarčina a významne čeština a latinčina. Odklon od češtiny v literatúre nebol ľahký a svojou troškou k tomu prispela aj jedinečná Božena Němcová, ktorá strávila určitý čas na Slovensku a pomáhala zbierať slovenské ľudové príbehy. Počas pobytu na Slovensku sa spoznala s Jankom Franciscim, Samom Chalúpkom, Andrejom Sladkovičom a Reussovcami a výsledkom jej neúnavnej „zberateľskej“ práce bola zbierka z roku 1857 „Slovenské pohádky a pověsti„, čo primälo slovenských národovcov k činom a k vydaniu Dobšinského „Slovenských povestí“ v roku 1858. Dobšinského tvorba bola kľúčová pre ďalší rozvoj slovenskej literatúry a ustálenie štúrovskej slovenčiny. Do dnešného dňa je to dielo, ktoré pomohlo zachrániť naše kultúrne dedičstvo a otvorilo slovenčine dvere do literatúry.
Marec mesiac knihy
Marec je mesiac knihy a kľudne si ho môžem urobiť mesiacom slovenskej knihy. Nikto ma snáď za to nebude haniť, lebo slovenská kniha naozaj potrebuje pomoc a podporu. Frflať na zlý stav v kultúre vie každý, oduševnené reči o národnej hrdosti vie mať tiež každý, ale koľko sme toho ochotný urobiť pre tú našu kultúru slovenskú a nijakú inú, to je už iná vec. No a čo lepšie môže urobiť čitateľ pre knihu, ako kupiť a čítať. Ale dajme si ruku na srdce a úprimne si odpovedzme na jednoduchú otázku, ‚koľko kníh od slovenských autorov, vydaných slovenskými vydavateľmi sme za posledné roky prečítali?‘ Presne pred rokom sa môj počet rovnal nule. Hanba ma prefackala sprava aj zľava a takto s pokorou a studom začalo moje putovanie slovenskou literatúrou.
Ročné putovanie so slovenskými knihami
Musím sa priznať, že súčasná slovenská tvorba bola pre mňa pole neorané, ale po roku spoznávania je to lúka posiata voňavými pestrofarebnými bylinkami, ktoré liečia knihomoľskú dušu. Moje putovanie začala fantastickou Babičkou od Ivany Gibovej, pokračovalo na Klinike, v Hotely Balkán, zaviedlo ma až do ďalekého Jekaterinburgu a späť do Trenčína, a na Krídlach z papiera ma za nieslo do rozprávkovo krásnych Malinových hôr. Je to úžasná cesta príbehmi, s ktorými sa vie človek tak prirodzene prepojiť, pretože postavy ich správanie, zážitky, životné príbehy sú nám blízke. Drobnosti vryté do pamäte, prostredie, myšlienky, skúsenosti a starosti všedného dňa sú presne to, s čím sa vieme stotožniť a užívať si čítanie o to intenzívnejšie. Sú to knihy písané srdcom a tak ich treba aj čítať.
Moje putovanie malo dvanásť zastávok. Okrem Tajomstva dračej steny, ktorej nové vydanie ma nesmierne potešilo a vrátilo do detstva, je výber kníh úplne náhodný. Ony si vlastne vyberajú mňa. Sedia si tam v kníhkupectvách na poličkách a prihovoria sa mi keď sa motám okolo. Ja sa zapáčim im, ony mne a potom to už ide rýchlo. Každá z nich je čímsi výnimočná, príbehom, spracovaním, ilustráciami. Každá z nich bola pre mňa zážitkom:
- Babička©, Ivana Gibova, Vlna 2023
- Klinika, Pavol Rankov, KK Bagala 2022
- Hotel Balkán, Miroslava Kuľková, KK Bagala 2023
- Patchwork v bielej, Jana Bodnárová, Aspekt 2022
- Krídla z papiera, Jana Turzáková, KK Bagala 2022
- Bezhlavé karyatídy, Jana Bodnárová, Aspekt, 2025
- Satori v Trenčíne, Lukáš Cabala, Artforum 2020
- Jar v Jekaterinburgu, Lukáš Cabala, Artforum 2021
- Spomenieš si na Trenčín, Lukáš Cabala, Artforum 2021
- Život v malinových horách, Lukáš Cabala, Slovart 2025
- Tajomstvo Dračej steny, Jozef Žarnay, Artis Omnis 2024
- Samko Tále: Kniha o cintoríne (vreckové vydanie), Daniela Kapitáňová, KK Bagala 2025
A po ročnom putovaní so slovenskou literatúrou môžem povedať, že hanba ma už nefacká a moje kroky touto cestou budú určite pokračovať ďalej. Tvorba súčasných autorov je originálna, pútavá a určite si zaslúži pozornosť nie len slovenských čitateľov. Už teraz na mňa pokukávajú dve či tri ďalšie knihy, ktoré túžia byť prečítaná. A veľká vďaka patrí všetkým, ktorí navzdory nepriazni a prekážkam stále vynakladajú obrovské úsilie a vkladajú svoj talent do písania, ilustrovania, vydávania a popularizácie slovenskej literatúry.
Autor M.B, Foto: M.B.