O proroctve galaktickom
Na tretej planéte od Slnka v Galaxii obklopenej kozmickou prázdnotou žil jeden človek. Bol len jeden na celej planéte.
Bol jeden a bol sám a nebol tam nik, kto by mu povedal, prečo je len jeden a sám. Bol jeden a bol sám a nerozumel ničomu a chcel porozumieť všetkému. Bol stratený vo veľkosti a prázdnote sveta, ktorý ho prijal za svoje dieťa, kŕmil ho a dal mu všetko, čo človek potreboval, aby život nevymizol z jeho tela. Ale človek mal okrem tela aj myseľ a tá bola hladná po poznaní a unavená zo samoty.
A človek večer čo večer hľadel na nebo plné hviezd a hľadal odpovede na svoje otázky prečo je na tomto svete len jeden a sám. Pozeral do tmavej nekonečnosti posiatej žiarivými poslami stvoriteľa dúfajúc v znamenie, ktoré by ukončilo jeho samotu.
A stalo sa, že v jednu noc ako hľadel do hĺbky vesmíru sa zjavilo jasné svetlo a celá zem bola biela svitom toho svetla a začul slovo Stvoriteľa a jeho myseľ zalial pokoj a všetky jeho otázky boli zodpovedané. A Stvoriteľ zostúpil k človeku, ktorý bol jeden a bol sám a nazval ho synom a sklonil sa k nemu, aby mu pomohol vstať a podal mu písmo a riekol mu, aby si písmo prečítal a keď bude písmo prečítané, aby už nehľadal odpovede ale sám vyriekol vôľu svoju.
A človek otvoril písmo a čítal…
A prišiel deň, keď sa Vládca krajiny rozhodol, že už nestačí obývať len svet pozemský, ale treba objavovať iný, nový svet za hranicami poznania a prikázal svojim najmúdrejším mudrcom zostrojiť železného orla, čo vyletí do diaľav a tak bolo vykonané a orol pristál na nebeskom telese a tvor ľudský vtlačil svoju stopu do povrchu mesačného a svet už nebol nikdy rovnaký, lebo tajomstvo bolo odhalené a ľudská túžba sa povýšila nad želanie Stvoriteľa.
A prišiel nový deň, keď sa nový Vládca, krajiny rozhodol, že už nestačí vládnuť len zemi, vode a vzduchu, ale vládnuť treba aj nebesiam, vzoprel sa božej prozreteľnosti a prikázal svojej armáde vytvoriť sily vesmírne, aby mohol vládnuť nebu a všetko bohatstvo sveta bolo obetované a orly lietali, ale pravý úmysel ich cesty zostal nepoznaný, a nebo už nikdy nebolo čisté a nepoškvrnené a svet stál na pokraji svojho konca.
A Vládca musel zostúpiť zo stolca, lebo jeho vláda skončila, no on koncu nemal porozumenia a nezľutoval sa nad nikým, hnev a pýcha zatemnili jeho úmysly a oči verili vlastnej vznešenosti. A prišli slová, ktoré boli vyslovené a boli lživé, a slovo bolo silnejšie ako všetky armády sveta a ten kto vládol slovu vládol armádam a klamstvo sa stalo pravdou a pravda padla do prachu a bola pošliapaná a biedna a krídla boli zlomené a žiaden človek na svete cez ten nános bahna už nedokázal pravdu rozpoznať.
A stalo sa dvadsiateho piateho roku, prvého mesiaca, dvadsiateho dňa toho mesiaca, keď zem bola zmrznutá, že bytosť s podobou človeka a s kožou lešteného bronzu sa opäť stala Vládcom, prisahala na dve knihy Hospodinove a sľubovala úsvit zlatého veku národu svojmu a biedu a pád národom cudzím a jeho slová niesli správu o večnom kráľovi zeme a dobyvateľovi vesmíru. A po boku toho vládcu stáli spurní tí s ťažkým jazykom, ktorých mamon prevyšoval Vládcu a pohŕdavo sedeli po jeho pravici a prišiel vek, keď moc mali jednotky a nuly a život človeka trpel neprávosťou. Povýšení tí po pravici Vládcu ho nabádali, aby sa nebál striel a mečov, ale kráčal svojou cestou chrliac hnev a síru a Vládca vo svojej prchkosti presvedčený, že on je ten, ktorého si Stvoriteľ vybral za spasiteľa, vybudoval armádu, akú žiadne oko dovtedy nevidelo, otvoril bránu temna a zlo prebývalo na zemi. A nebolo už v moci Vládcu zatvoriť bránu temna a nastoliť svetlo, lebo bol starý a slabý a mogulovia po jeho pravici oplývali silou a chamtivosťou.
A krajiny už neboli krajinami a vrchy už neboli vrchmi, právo bolo spustošené, preliata krv poškvrnila celú zem, ktorá už nebola pevná a každý krok prinášal večné zatratenie. Moria sa búrili a oči sa zaplnili slzami, ktoré nestihli vyschnúť, lebo dych bol pálivý a oči Stvoriteľa sa zatvorili hnevom a osud ľudstva bol naplnený. „Koniec prišiel na štyri strany zeme.“ 1
Človek, čo bol na svete jeden a sám dočítal písmo stvoriteľa, v ktorom videl históriu sveta, slávu a lesk vyvolených, ktorí si z nekonečnej pýchy prikázali stavať chrámy na svoju chválu v mene Hospodina a videl ukrutnosť a biedu tých, ktorí tie chrámy stavali a zomierali za vyvolených, lebo uverili ich slovám. Človek, čo bol na svete jeden a sám starostlivo uložil písmo, vstal a kráčal po zemi, ktorá bola zdravá a štedrá a už nikdy nehľadel na nebo plné hviezd, aby hľadal odpovede, lebo už odpovede mal a jeho vôľa sa naplnila. A bol len jeden a bol sám.
„A stalo sa tridsiateho roku, štvrtého mesiaca, piateho dňa toho mesiaca, keď som bol medzi zajatými na rieke Chebáre, že sa otvorily nebesia a videl som videnie Božie.“ 2
Text a kresby: MB
1 (Ezechiel 7,2, ROH – Roháčkov preklad)
2 (Ezechiel 1,1, ROH – Roháčkov preklad)