O raketovej vede a vesmírnych cestách k poznaniu
„Veľkou prekážkou objavovania nebola nevedomosť, ale ilúzia vedomosti.“
Niektoré knihy by mali ľudia čítať povinne a to nie len tí malí ľudia, ešte školou povinní. V poslednom čase by sa to zišlo najmä tej staršej časti populácii, ktorá by síce už vedomosti mala mať, ale ich nemá a nie lenže ich nemá, stráca aj vedomosti elementárne na úrovni prvého stupňa základnej školy. A sem bez váhania môžeme zaradiť aj schopnosť správať sa slušne. A keď sme boli malí, učili nás aj to, že sa patrí pozdraviť, že škaredo sa nerozpráva, klamať ani závidieť sa nemá a kradnúť už vôbec nie. Samozrejme by bolo oveľa lepšie, ak by k samorozvoju pristupovali ľudia dobrovoľne a s úprimnou túžbou po poznaní a vedomostiach, lebo človek tvor rozumný by mal rozvíjať svoje kognitívne funkcie a vzdelávať sa po celý svoj život, aby ten prívlastok „rozumný“ obsahovo napĺňajú aj skutočný stav myslenia tvora obývajúceho planétu Zem a k tomu ešte dve vesmírne stanice na jej obežnej dráhe.
„Vynakladáme podstatne viac času a úsilia na snahu ovládnuť svet než na snahu porozumieť mu. „ (str. 31)
Ľudské bytosti sú tvory veľmi vynaliezavé a zároveň hlúpe a neprajné, lebo napriek toľkému pokroku, ktorý nás obklopuje a dennodenne ho využívame, sme stále schopní vedu popierať a znevažovať a ešte na to bez hanby využívame všetky tie výdobytky vedeckého bádanie všetkých tých ľudí, ktorým nevieme prísť na meno, lebo si dovolili objavovať a skúmať na základe overovania faktov a mali ambiciózne myšlienky a nápady a premenili ich na úspech, ktorý im nevieme odpustiť a to ani vtedy, keď ten úspech zvyšuje kvalitu nášho života. Ale Terry Pratchet by zaplesal, lebo Plochozem je úžasná a kým ju držia štyri slony stojace na pancieri korytnačky, nič nám nehrozí a vesmír bude existovať na večné veky, jedine že by si jeden z tých slonom kýchol, podlomili sa mu pri tom kolená (lebo áno, slon má kolená) a spôsobil by apokalypsu a nezvratný zánik života na Plochozemi.
Všetko začalo pri sci-fi
Motivačné knihy mi nikdy neboli veľmi po chuti, akosi mi ich recepty na ‚dokonalosť‘ čohokoľvek neprišli lákavé, ani veľmi úprimné. No nedávno sa stalo, že pri túlaní sa kníhkupectvo mi padla do oka kniha s obrázkom letiacej a dymiacej rakety na obálka. Letiaca a dymiaca raketa je úkaz úžasný a moja fascinácia cestami na Mesiac sa nezaprela, šetrnosť tiež, lebo kniha bola v zľave za 3.99 € a táto kombinácia ma priťahovala ako gravitačná sila Zeme. Chvíľkové zaváhanie po zistení, že ide o knihu motivačnú, sa rozplynuli po jej náhodnom otvorení a zrejme osud to tak chcel, že to bolo presne na strane 141, kde na mňa ako najjasnejšia hviezda no nočnom nebi zasvietilo meno Jules Verne a jeho výrok: “ To, čo si jeden človek dokáže predstaviť, dokáže iný človek zrealizovať. „.. a išlo to ďalej meno za menom, udalosť za udalosťou, príbeh za príbehom a bolo rozhodnuté. Kniha Mysli ako raketový vedec od Ozana Varola je nekončiaci príval historicky významných a zaujímavých faktov z dobývania vesmíru a s tým spojené množstvo objavov, experimentov, vynálezov no i neúspechov a sklamaní, ktoré prenesú človeka na okraj mysle vedcov, inovátorov a vizionárov. A je len na čitateľovi, či zostane na okraji mysle raketového vedca, alebo urobí smelý krok smerom k jej stredu.
„Existuje známa množina poznaného, teda veci, o ktorých vieme, že vieme. Poznáme tiež známu množinu nepoznaného, teda veci, o ktorých vieme, že ich nevieme. No existuje aj neznáma množina nepoznaného, inak povedané veci, o ktorých nevieme, že ich nevieme.“ (str. 35)
Mysli ako raketový vedec, dobrodružná cesta za poznaním je svieže a pútavé rozprávanie o práci vedcov, ich spôsobe myslenia. Ale je to aj o ľudskej povahe a strachu z neznámemu, je to o politike a jej vplyve na náš každodenný život a samozrejme aj na vedecký výskum. Je to o hľadaní prvotných príčin, o pre pokrok tak potrebných neúspechoch, o spochybňovaní nespochybniteľného, o hľadaní odpovedí a kladení otázok a o neustálom rozširovaní množiny nepoznaného.
A boli to práve ľudia ako Jules Verne, H. G. Wells, Phillip K. Dick, George Orwel, Ray Bradbury, A. C. Clark, Stanislaw Lem, Carl Sagan, ktorý svojimi sci-fi románmi otvárali dvere fantázii, a to čo si oni predstavovali, iní dokázali zrealizovať.
„Myšlienkový experiment, z ktorého sa zrodil projekt Loon a šírenie internetu balónmi, pôsobí dojmom, že vypadol z Verneho knihy Cesta okolo sveta za osemdesiat dní. Jeho ďalšie knihy Dvadsať tisíc míl pod morom a Robur Dobyvateľ inšpirovali tvorcov ponorky a vrtuľníka. Robert Goddard, tvorca prvej rakety na tekuté palivo , bol ohromený románo H. G. Wellsa Vojna svetov ….“ (str. 141)
A ak by ste stále premýšľali, či poznáte aspoň niečo z tvorby týchto pánov, lebo sci-fi knihy nie sú vaša šálka kávy, tak verte že určite áno, pretože práve podľa ich románov vznikli také skvelé filmové diela ako Vynález skazy, Cesta do stredu Zeme, Minory report, Total recall, Blade Runner, Vojna svetov, Solaris, 2001: Vesmírna Odysea, Kontakt … a to je len malá omrvinka z koláča.
Cesta na Mesiac
A samozrejme pri tej lavíne sci-fi príbehov nie je možné opomenúť ani Cestu na Mesiac, román Julesa Verna, film Georges Mélièsa a „Malý krok pre človeka a veľký skok pre ľudstvo“, doposiaľ stále ten najúžasnejší počin v oblasti vedeckého pokroku. Aj tomu sa venuje Ozan Varol v knihe Mysli ako raketový vedec. Veď práve toto vedecké „dobrodružstvo“ vyžadovalo stovky a tisíce vedeckých pracovníkov, ktorí spôsobom svojho myslenia priniesli ľudstvu technické inovácie a poznatky, ktoré zásadným spôsobom posunuli vývoj technológií a postupne sa preniesli aj do života bežných ľudí.
NASA musela vyvinúť množstvo nových materiálov a riešení, aby dostali ľudí bezpečne na Mesiac a práve vďaka nim si dnes s takou samozrejmosťou užívame smartfóny, notebooky, televízory, práčky, máme náradie a rôzne vecičky nabíjané akumulátormi, lebo veď na Mesiaci zástrčky neboli. A vďaka vesmírnemu programu Apollo si môžeme vychutnať smažené vajíčka urobené na teflónovej panvici, lyofilizované potraviny, pokojný spánok na pamäťovej pene, máme filtre na vodu, detektory dymu, v autách máme bezpečnostné pásy, o naše zdravie sa vieme lepšie starať vďaka modernej medicínskej diagnostike a dokonca hasiči majú ochranné obleky aj preto, lebo sme chceli letiet na Mesiac. A poďakovanie za to všetko patrí vede a každému jednému z tých múdrych ľudí, ktorí do toho vložili svoju energiu a vedomosti.
A pre zaujímavosť NASA má oficiálny program „Spinoff“, kde každoročne zverejňuje technológie, ktoré prešli z vesmírneho výskumu do bežného života.
Epidémia hlúposti
„Ťažkosti sveta spočívajú v tom, že hlúpi ľudia sú sebavedomí a inteligentní plní pochybností.“ (str. 38)
Tato krátka rozpráva o knihe Ozana Varola má názov „O raketovej vede a vesmírnych cestách k poznaniu.“ No pokojne by stačilo „o vede a cestách poznania“ pretože to, čo zažívame v súčasnosti už nie je len o raketách a vesmíre. Zažívame totiž primitívne popieranie vedy a vzdelania z úst ľudí, ktorí sa majú starať o blaho obyvateľov tejto planéty. No z tej výšky kam ich vystrelila ich vlastná pýcha a túžba po moci nevidia, že táto planéta a ani táto naša malinká krajina nie je abstraktne pomaľované plátno, a nie je to ani exluzívny klub pre pár „vyvolených“ . My sme tu všetci, mali, veľkí, praví, ľaví, zo sever, juhu, východu i západu, konkrétni jednotlivci a každý jednotlivec = človek má svoj vlastný život, svoju existenciu, svoje túžby, ciele, názory a ti, ktorím sme dovolili a v budúcnosti dovolíme túto krajinu riadiť majú dbať na to, aby sa tu každý jeden z nás cítil dobre, vítaný a potrebný a nemajú vyžadovať len bezprizorné pochlebovanie a pestovanie servilnosti, ktorá neprinesie ani prosperitu, ani pokrok ani lepší život obyčajným ľuďom.
„Ani všetky fakty sveta nedokážu zabrániť demokraticky zvoleným štváčom, aby sa chopili moci, ak takíto štváči vštepia svetu, ktorý je zo svojej podstaty neistý, falošný pocit istoty. Verejnej debate začínajú dominovať sebavedomé vyhlásenia veľkohubých demagógov chvastajúcich sa odmietaním kritického myslenia. To, čo im chýba vo vedomostiach, doháňajú asertivitou. … Bezmyšlienkovite papagájujeme ich zdanlivo jasné myšlienky a sme radi, že sme zhodili z pliec jarmo kritického myslenia.“ (str. 37)
Je až zarážajúce, že žijeme v dobe, kedy máme informácie rovno pod nosom, ale my sme tak nepochopiteľne leniví a hlúpi, že nie sme schopní pohnúť tým, čo by sme mali mať v hlavách a občas sa nad vecou zamyslieť racionálne a uvážlivo bez emócií. Stačí nám „šťavnatý“ nenávistný, posmešný či ironizujúci facebookový status, ktorý nám nejaký náš verejne známy ‚miláčik‘ predhodí ako kosť a my sa ako besné zveri predháňame, aby sme čo najskôr a čo najdôraznejšie vyjadrili svoj „odborný“ názor. Ohryzené kosti, presne to sa nám dostáva. Nie relevantné informácie, nie fakty, ani žiadna prosperita, pokrok a už vôbec nie šťastie, len ohryzené kosti.
„Našim cieľom by malo byť objavenie pravdy, nie to, aby sme mali pravdu.„ (str. 213)
Predstieranie vedomostí nám naozaj ide. Toľko pseudo-odborníkov na meter štvorcoví musí spôsobovať značne vydýchaný vzduch a nedostatočné okysličovanie krvi, čo by mohlo čiastočne vysvetliť takú epidémiu odumierania mozgových buniek. Názor nie sú vedomosti, mať názor je každého právo, no názor nie je aicky pravda. Názor aj keby bol pravdivý nevylučuje platnosť a pravdivosť iného názoru a rešpektovanie iného názoru, nie jeho zosmiešňovanie, či nenávistné pohŕdanie ním, jedine rešpektovanie a k tomu rozumná diskusia dávajúca priestor kritickému mysleniu je cesta k poznaniu a intelektuálnemu rastu.
A pre tých so „všekritickým“ okom. Nie, kritické myslenie naozaj neznamená, že skritizujem všetko čo sa mi nepáči, s čím nesúhlasím a čo mi nejako nezapadá do môjho svetonázoru.
Zmätená opica
Vedieť si priznať nevedomosť nie je žiadna hanba. Práve poznanie, že niečo nevieme nás privádza k učeniu a učenie nám umožňuje rásť. Fyzik Richard Feynman sa vraj aj po získaní Nobelovej ceny považoval za „zmätenú opicu“ a poznamenal „Myslím, že je lepšie plávať životom a nevedieť, ako poznať odpovede, ktoré môžu byť nesprávne.“ (str. 38)
Svet je úžasné miesto prekypújuce životom a my o ňom naozaj viac nevieme ako vieme a to by nás malo motivovať k objavovaniu, skúmaniu a poznávaniu. To, čo bolo včera vedeckým faktom, môže byť dnes vďaka zdokonaľovanie nášho poznania, technológií a ľudskej zvedavosti posunuté na inú novú úroveň, ktorá otvorí ďalšie a ďalšie možnosti rozvoja a pochopenia našej existencie. Z túžby po vedomostiach a schopnosti vytvoriť veci prospešné pre život ľudi by nám mali mozgy škvŕkať ako prázdne žalúdky. A prázdny žalúdok treba naplniť presne tak, ako prázdny mozog. Snažme sa prekonať ten ubijajúci strach z neznámeho, ktorý sa v nás snažia „muži z vysokého zámku“ udržiavať a výdatne živiť, strach z toho, čo sa nám zdá byť iné, odlišné a ohrozujúce naše zdanlivo spokojné bytie. Nebojme sa otvárať okná ani dvere novým veciam, nebojme sa toho, že svet je predsa len trochu iný ako bola naša predstava. Tradície sú fajn, napredovanie je fajn, ale stagnácia, spiatočníctvo a zaostávanie nie je fajn.
„Dorothy v jednej scéne z filmu Čarodejník z krajiny OZ vykročí zo svojho domu a po celom živote strávenom v čiernobielom svete uvidí svet v celej jeho pestrofarebnej kráse. Keď raz zočí živé farby, nevie na ne už zabudnúť. Nevie sa viac vrátiť do čiernobieleho sveta. No svet takto nefunguje. Pre nás je štandardom úpadok, nie pokrok.“ (str. 316)
Dorothy je mi vzorom. Mali by sme nabrať odvahu a vykročiť do pestrofarebného sveta. Snáď sme ešte nedosiahli horizont udalostí, kde čas končí a gravitácia je nekonečná a za ktorým na nás čaká s otvorenou náručou jedna veľká čierna diera.
Mysli … a čítaj!
Autor M.B, Foto: M.B.
- Ozam Varol, Mysli ako raketový vedec, Motýľ 2021