Černobyľ
26. apríla 1986 nás pani Smrtka pošteklila špičkou svojej kosy a my sme to vôbec nevšimli. Nikto nás neupozornil, že si v ten deň zobrala tú najväčšiu kosu akú mala. Vďaka Bohu, že s tou ozrutou zaobchádzala len veľmi neobratne, ba priam diletantsky. Asi jej bola priveľká či priťažká, lebo jej švih bol neistý a nepresný.
Človek má v sebe zakorenený elementárny strach zo smrti. Alebo skôr z jej predstavy. Bojí sa ako to príde, kde, kedy, či to bude trvať dlho, či to bude bolieť, či ho to zaskočí náhle, či si to zapríčiní sám. Bude to náhodné, bez varovania, bez možnosti sa rozlúčiť? Čo po ňom zostane? Človek premýšľa podobne aj o svojich blízkych, má o nich strach a veľakrát viac ako sám o seba. A ak by mal niekto náhodou slabú predstavivosť, tak dostatočne pestrú paletu príčin spôsobujúcich smrť nám denno denne poskytujú televízne seriály a filmy. Ďakujeme vám tvorcovia apokalyptických scenárov za vašu neúnavnú snahu desiť ľudí, ale dnešná realita a koronavírus nám úplne ale úplne postačuje.
26. apríla 1986 vybuchla atómová elektráreň v Černobyle.
Bežne človek na smrť nemyslí. Pri všetkých denno denných starostiach ho to napadne možno, ak pocítime zdravotný problém, alebo sa prihodí nejaké nešťastie, alebo sa objaví vírusová pliaga, ktorá dokáže zdecimovať aj tie najposlednejšie kúsky ľudskej racionality a viery. Podvedome sa však správame tak, aby sme smrti predchádzali, nevytvárame a nevyhľadávame situácie, ktoré by k nej priamo viedli. Napriek tomu ale každý z nás vie, že smrť je neodvrátiteľnou, neodmysliteľnou a nemeniteľnou súčasťou nášho bytia. Každý kto sa narodil, musí zomrieť. To je bohužiaľ jediná istota, ktorú sme do vienka dostali. Náš strach pramení viac z formy ako, kedy a prečo náš život skončí.
26. apríla 1986 som mala 10 rokov. Môj život bol gombička. Šťastný, spokojný, taký obyčajne detský život na malej dedinskej ulici na kopci ukrytej pod obrovskými agátami, hneď vedľa cintorína, okolo ktorého sme sa báli po zotmení čo i len prejsť. Ale museli sme, iná cesta domov neviedla. Skrývačky v hustých orgovánových kríkoch na „Židáku“, naháňačky, lezenie po stromoch, hokej, futbal, vybíjaná, vojny s deckami od susedov, nezabudnuteľné „Meno, mesto zviera, vec“, ktoré sme sa hrávali na medzi pred domom. V zime sánkovačka na roli až do úplnej tmy, kedy sme sa mokrí ako „myši“ vracali domov. Na jar púšťanie drevených lodičiek vyrezaných z agátových konárikov v kanály plnom dažďovej vody. Žiadna telka, žiaden internet, žiaden mobil. Väčšinu voľného času sme trávili vonku.
Vnímanie reality doby je vskutku zložitá vec. Subjektívne pocity sa premiešavajú s jednoduchými faktami. To, ako vnímané udalosti dňa je silno ovplyvnené slovom vonkajšieho sveta, ktorý nám napovedá ako máme danú vec vidieť a čo si o nej myslieť. Nemôžeme byť všade a všetko zažiť na vlastnej koži, no i v takom prípade je náš pohľad objektívne subjektívny. Zdá sa mi, celkom subjektívne, že v minulosti bolo akosi jednoduchšie vyrovnať sa zo zlými správami a kritickými udalosťami hlavne preto, že informácií bolo pomenej. V súčasnosti je priam nemožné o niečom nevedieť. Správy na nás lietajú zo všetkých strán a ubrániť sa im to chce naozaj veľkú dávku obratnosti, pevného duševného zdravia a potrebná je najmä schopnosť vyhodnocovať informácie správne, neprepadať panike a úzkosti. Ťažká úloha.
26. apríla 1986 bola sobota. Určite ma ako každú sobotu ráno poslali do samoobsluhy kúpiť 20 dkg diétnej salámy, desať rožkov a na poštu noviny, Šport, Prácu a možno aj Pravdu. Priznám sa, na tento konkrétny deň si vôbec nepamätám. V mojom detskom svete sa nič zvláštne nestalo, nič čo by mi utkvelo v pamäti. Aspoň tak sme ten deň doma prežívali, lebo nikto, kto mal tú povinnosť, zodpovednosť a moc nás neupozornil, že na nás číha smrť. Tichá a neviditeľná. A neurobil tak ani na ďalší deň, keď som so starou mamou išla na nedeľnú omšu a potom sme si celá rodina dali v letnej kuchyni nedeľný obed a určite boli aj pečené buchty alebo moravské koláče. A neurobil tak ani na ten ďalší a ani na ten ďalší deň. Až 30. apríla 1986, presne deň pred tým, ako sme všetci poslušne mašírovali v prvomájovom sprievode na oslavu mieru, socialistickej prosperity a spojenectva so Sovietskym zväzom na večné časy, sa objavila v Pravde krátka fádna správa dobre ukrytá pod titulok „Správa Rady ministrov ZSSR„. Nebolo v nej však žiadne upozornenie, aby sme nebehali po vonku, aby sme nejedli ovocie a zeleninu zo záhradky a nepili čerstvé mlieko. Pamätám si nespočetné branné cvičenia v školách, kde nás učili používať plynové masky a pršiplášte, aby sme sa chránili pred rádioaktívnym spádom v prípade útoku imperialistických veľmocí prahnúcich po zničení nášho socialistického tábora. A potom príde chvíľa, kedy môžeme všetky tie zručnosti a vedomosti využiť, no zostane len absolútne ticho.
„Podle údajů odborníků ukrajinského Ústavu pro jaderný výzkumi začala v hlavním městě Ukrajiny ráno 30. dubna úroveň gama záření rychle narůstat. V poledne dosáhla 1700 mikrorentgenů za hodinu, ale poté úrovně poklesly. V šest večer, kdy schůze ukrajinského politbyra skončila, kleslo gama záření na 500 mikrorentgenů za hodinu. To bylo slibné znamení. Úrovně se držely po celou noc v rovnováze, ale na prvního máje v osm ráno, kdy se lidé začali v centru Kyjeva scházet do průvodu, začala prudce růst. Byla to katastrofa. … Po deváté ráno se členové politbyra a funkcionáři shromáždili u památníku Vladimira Lenina na hlavním náměstí uprostřed Chreščatyku. Se začátkem průvodu čekali na předsedu ukrajinské komunistické strany, Volodymyra Ščerbického – pouze on podle nepsaného protokolu měl právo oslavy zahájit. V té době už dosahovaly úrovně záření až 2500 mikrorentgenů za hodinu, což byla nejvyšší ten den zaznamenaná úroveň. Ale po Ščerbickém nebylo ani vidu ani slechu. … Podle verze událostí, kterou později uváděla Ščerbického manželka Rada, hrozil Gorbačov jejímu manželovi vyloučením se strany…“ (str. 187). *
Výbuch v Černobyľskej elektrárni bol tieň, ktorý sa po desaťročia vznáša nad našimi hlavami a verím, že ani dodnes nevieme pravdu o tom, ako to v skutočnosti ovplyvnilo naše zdravie. Minulý rok sa akosi spontánne vtlačila téma Černobyľu do môjho života. Z viacerých strán na mňa dotierala, až som si povedala, ‚v poriadku, tak ukáž, čo tam máš‘. Najskôr to bolo DVD s dokumentárnymi filmami, potom prišiel seriál HBO a nakoniec to zavŕšila kniha Černobyl, histórie jaderné katastrofy od Serhia Plokhyho. Kniha je veľmi dobre faktograficky spracovaná a autor nevnucuje svoje hodnotenie situácie. Snaží sa čo najpresnejšie zdokumentovať príčiny, priebeh a následky havárie a to ekologické, spoločenské, politické i ekonomické. Možno viac fotografií by celkovému zážitku z knihy pomohlo, pretože mnoho situácií, ktoré sa tam udiali boli absolútne unikátne a ich priebeh akokoľvek dobre opísaný, je ťažké si predstaviť, pretože svet to nikdy pred tým nezažil.
„Nejznámější čisticí operace prováděná armádou se však uskutečnila na střeše třetího reaktoru elektrárny. Celkem tři tisíce důstojníků, záložníků a kadetů pod vedením generála Nikolaje Tarakanova dělalo práci, kterou stroje nezvládly – sbírali ze střechy reaktoru sousedícího s poškozeným čtvrtým blokem radioaktivní kusy grafitu. Oblečeni v olověných ochranných oblecích vlastní výroby včetně olověných zástěr a „plavek“,
stejně jako kusủ olova zakrývajících genitálie, směli na střeše pobýt jen několik minut, někdy pouze několik vteřin. Úkolem bylo dostat se tam, vzít na lopatu kus radioaktivního odpadu, běžet k okraji střechy, odhodit trosky a vrátit se do relativního bezpečí betonové budovy, v níž se nacházel reaktor. Provádělo se to za účelem snížení úrovně záření na střeše třetího bloku a jeho opětovného uvedení do provozu.“ (str. 226) *
Priznám sa, že bez predchádzajúcej vizuálnej prípravy spočívajúcej v hodinách a hodinách pozerania dokumentov a seriálu by bola pre mňa tá kniha veľmi ťažká na čítanie a vstrebanie všetkých mien, udalostí, súvislostí a pochopení vážnosti situácie. No pre mňa má kniha čaro v tom, že vo mne vyvolala obrovské množstvo spomienok na detstvo. Dôvodom je, že moje vnímanie vtedajšieho sveta sa vôbec nezhodoval s tým, ako sú dni katastrofy popísané v Plokhyho knihe. Kniha mi tak povediac otvorila oči a do veľkej miery objasnila tragickosť udalosti. To, ako blízko sme boli totálnej katastrofe, ako mocní mlčali, klamali a nezvládali ťarchu zodpovednosti. Koľko odhodlania, čestnosti a odvahy obyčajných ľudí bolo potrebných na zvládnutie situácie a koľko životov to stálo, to je hodné veľkého obdivu. Na likvidáciu havárie bolo prostredníctvom záložného systému sovietskej armády povolaných 600 tisíc mužov a žien, ktorí sa doslova obetovali s vedomím, že to nemusia prežiť a ak prežijú, bude to mať kruté následky na ich zdravie a budúcu existenciu. Dychberúca odvaha. Priemernú dávku radiácie, ktorú títo likvidátori v zakázanej zóne dostali bolo 12 rem, čo je stodvadsať násobok bezpečnej ročnej dávky. Odhaduje sa, že na následky radiácie zomrelo až 25 tisíc ľudí. A za svoju službu svetu dostali 200 gramov vodky, odznak „likvidátora následkov havárie“ a pomalé upadnutie do zabudnutia. Kniha Černobyl je skvelým počinom, aj keď stroho a bez filmovej akčnosti vzdáva hold všetkým „likvidátorom“. Práve v čase takýchto tragédii sa ukazuje človek svoju pravú tvár, na povrch sa vyplaví skutočný charakter človeka a jeho skutočné hodnoty, za ktoré je ochotný bojovať.
„Výbuch v Černobylu uvolnil do atmosféry celkem 50 milionů jednotek curie radiace, což je ekvivalent 500 hirošimských bomb. K tomuto katastrofálnímu spadu stačil únik méně než 5 procent jaderného paliva reaktoru. Původně obsahoval přes 120 kilogramů obohaceného uranu, který by dokázal znečistit a zdevastovat většinu evropského území. A pokud by byly výbuchem prvního reaktoru poškozeny i ostatní tři bloky elektrárny v Černobylu, pak by na planetě nepřežil téměř žádný živý organismus. V týdnech po nehodě vědci a inženýři netušili, zda exploze černobylského radioaktivního vulkánu nebude následována dalšími, ještě ničivějšími. Nestalo se, ale škody způsobené prvním výbuchem budou přetrvávat po staletí. Poločas rozpadu plutonia-239, které při výbuchu v Černobylu uniklo a větrem se dostalo až do Svédska – je 24 000 let.“ (str. 12) *
Zatiaľ čo v na Ukrajine ľudia bojovali s najhoršou jadrovou katastrofou v dejinách ľudstva, my sme si naplno užívali krásne májové dni. Po výbuchu v Černobyle bola u nás nameraná najmä 30. apríla a 1. mája desaťnásobne vyššie hodnoty rádioaktívneho jódu 131. Paradoxne však nešlo o najvyššie čísla v histórii. Tentokrát sme mali šťastie, pri výbuchy v Černobyle nás zachránil obyčajný vietor. Len pre porovnanie jeden údaj doposiaľ pre mňa úplne neznámy: „Najvyššie hodnoty rádioaktivity v zrážkových vodách boli u nás (v Československu) namerané v roku 1962. Nemohla za to žiadna havária, ale časté skúšky jadrových zbraní v atmosfére, čo bol výsledok horúčkovitého zbrojenia v 50. rokoch. Úroveň radiácie bola u nás vtedy až desaťkrát vyššia ako po výbuchu v Černobyli. Zamorenie viedlo štáty k dohode o zákaze atómových pokusov vo vzduchu či pod vodou.“, píše sa v zaujímavom článku Denníka N „Výbuch a po ňom ticho. Ako sa u nás mlčalo o havárii v Černobyli„.
Keď som začínala písať tento článok, koronavírus bol len akousi hmlistou nepríjemnou správou z ďalej Číny ( … tak dlho mi trvá písanie) a vôbec som nemala v pláne ho tu spomínať. A ani vo sne mi nenapadlo, že čoskoro zažijem na vlastnej koži surrealistické obrazy vyľudnených ulíc, prázdnych ciest a vystrašených tvári prekrytých rúškami, maskami a respirátormi. Nuž, vyzerá to tak, že nám bolo príliš dlho, príliš dobre a prestali sme si to vážiť. A zrazu sme zo dňa na deň zistili, že všetko, čo sme doposiaľ brali ako samozrejmosť je veľmi krehké a tak rýchlo pominuteľné až nám je z toho úzko. Strach je veľký učiteľ. Pociťujem ho, učí ma a zároveň dáva nádej, že sa každý aspoň na chvíľu zamyslí nad skutočnou hodnotou a zmyslom ľudského života, nad matériou, ktorá nás ovládla a popri ktorej sme akosi pozabudli a to bez akéhokoľvek klišé, že to najcennejšie čo máme je naozaj naše zdravie.
„Pravda psala 1. května o 197 lidech přijatých do nemocnic. Ráno 3. května bylo na Ukrajině takových pacientů 911 a 4. května 1345. Počet dětí s příznaky otravy zářením také rostl, ze 142 dne 3. května na 330 o den později. Oddělení pro léčbu nemoci z ozáření vytvořená v nemocnicích v Kyjevě se rychle plnila nebo už byla plná, a zdravotnické úřady tak chystaly i nemocnice mimo Kyjev, které byly připraveny při jmout dalších 1680 pacientů.“ (strana 196) *
Pripomína vám niečo tento úryvok z Plokhyho knihy? Mnohí dnes prirovnávajú situáciu s koronavírusom k tej na Ukrajine po výbuchy v Černobyle, ba dokonca čoraz viac k vojnovému stavu. Koronavírus je globálna hrozba a tragédia, ktorá absolútne ovplyvnila náš život. Obmedzila nás spôsobom, ktorý sme si naozaj nevedeli predstaviť. Desí nás svojou rýchlosťou, zákernosťou, prináša so sebou nepoznané, ktoré človeka privádza do oprávnených pochybností o fungovaní a prioritách našej spoločnosti. A určite zmení svet, ktorý sme doteraz poznali a to tak spoločensky, ekonomicky, ako možno i politicky. Ale nikto nevie s určitosťou povedať čo nás čaká. A aká veľká zmena to bude, do istej miery to záleží od každého z nás. Napriek určitým podobnostiam si myslím, že nie je možné porovnávať koronokrízu s haváriou atómovej elektrárne. Covid-19 nespôsobuje leukémiu a nádorové ochorenia ľuďom, ktorí ho prekonali. A nebudú sa nám rodiť deti, vnúčatá a možno aj pravnúčatá s nádorovými ochoreniami a telesným postihnutím len preto, že sme sa ocitli v epicentre nákazy alebo čo i len na jej okraji. Koronavírus si nevyžiadal presídlenie státisícov ľudí, ktorí sa už nikdy nemohli vrátiť do svojich domovom. Koronavírus nám nezamorí vodu, pôdu, nezničí obrovské územia a neurobí ich neobývateľnými na celé stáročia tak, ako to urobila radiácia v Pripjati. A už vôbec si nemyslím, že by sa to malo prirovnávať k vojnovému stavu. Nepovažujem to za najvhodnejšie vyjadrenia a mocní a zodpovední tohto sveta by predsa len mali viac vážiť slová a nájsť vhodnejší výraz. Ak sa im nepáči slovo „pandemický“, tak nech nájdu nový, lepší výraz pre pomenovanie dnešnej krízy. Neznižujme vážnosť slova „vojnový“, neberme ho nadarmo do úst a nestresujme zbytočne naše už aj tak dosť znivočené mysle. Naša generácia v tejto krajine nemá predstavu, čo je to vojna. Pretože akokoľvek nad tým premýšľam, teraz nezažívame hrôzy, krutosť a brutalitu vojny. Nelietajú bomby, nikto na nás nestrieľa, nikto nás nevyháňa z domovov, nikto nás nedeportuje do koncentračných táborov, nikto nás nelikviduje len preto, že sme inej národnosti, rasy, farby pleti či náboženstva tak, ako to bolo za druhej svetovej vojny, za vojny v bývalej Juhoslávii, či teraz v Sýrii alebo akejkoľvek inej vojny. Nie sú na nás páchané zverstvá genocíd a to teraz urážam všetky zvieratá, pretože to, ako surovo a bezcitne sa dokáže správať človek presahuje moje chápanie. Naopak, svet sa snaží byť solidárny, hľadá riešenia, pracuje a pomáha si, aj keď určite sú a budú takí, ktorí situáciu zneužijú aj na mocenské záujmy. Ale stále žijeme v mieri a to by sme si mali ceniť nadovšetko, modliť sa za to, chrániť si to a nedovoliť, aby nás niekto čo i len „prirovnaniami“ vťahoval do vojnového stavu. No, ale nech už zváži každý sám za seba, toto je môj subjektívny názor na dnešnú realitu.
Keď človek zomrie, na náhrobnom kameni mu obyčajne necháme vytesať dátum narodenia – (pomlčka) dátum úmrtia. Začiatok a koniec. Čo je v skutočnosti dôležité a podstatné je tá pomlčka, pretože tá pomlčka predstavuje celý život jedného človeka. Jeho radosti, starosti, bolesti, túžby, sny, úspechy i prehry. Pomlčka je to, na čom naozaj záleží. A akú si tú pomlčku urobíme, to je len na nás. Preto žite svoju pomlčku najlepšie ako viete aj v týchto zložitých časoch. A nestrácajte vieru ani nádej, lebo ako velikán ruskej literatúry pán Maxim Gorkij napísal: „Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.“ Tak kráčajme ďalej s nádejou, že prekážky zvládneme a všetko bude dobré.
Autor: MB, foto: MB
Černobyl – Historie jaderné katastrofy, Serhii Plokhy, Jota, 2019
* Citáty z knihy
A ešte pár zaujímavých článkov o situácii v 1986 v Československu:
Výbuch a po ňom ticho. Ako sa u nás mlčalo o havárii v Černobyli
Jak chránilo Československo své občany při havárii Černobylu? Zatajováním a propagandou
