Zemepisec Paganel a trestanecká kolónia

V lete sa dejú čudesné veci s nami tvormi ľudskými. Niektorí jedinci sa začnú pri jase slnka a žiare jeho lúčov meniť a je to premena priam mystická. 

Odhalia tajomné znamenia, ktorých význam asi len oni sami poznajú a vedia prečo boli  vryté do ich tiel na večné veky a prečo oni pretrpeli tento rituál, ktorý sa stáva až posadnutosťou a zo sezónnych vyznávačov sa stávajú celoročný, kedy už ani rúcho, ktoré ich chráni pred zimou nemôže skryť symboly ich existencie.

Vtedy na Novom Zélande

deti-kptgranta_1Voľakedy dávno a aj nie tak dávno bolo tetovanie v Európe považované za čosi podivné a jeho nositelia neboli práve z tých ctihodných občanov, ktorých ste si pozvali k slávnostnému nedeľnému obedu. Keď sa kapitán Grant so svojimi deťmi konečne vracali po neuveriteľných dobrodružstvách v Južnej Amerike, Austrálii a Tichomorí a snáď po najväčšej námornej pátracej akcii v dejinách dobrodružnej literatúry, roztržitý pán zemepisec Paganel  skrýval tajomstvo. A skrýval ho usilovne …“ zahalený do šiat takmer vzduchotesne a prečo má okolo hrdla šál siahajúci až po uši? … Nerozopel sa ani vtedy, keď Duncan plával cez rovník  a na palube vládla veľká horúčava. “ No a samozrejme aj táto záhada sa vyriešila a verte, že zemepiscovi Paganelovi to značne ovplyvnilo život najmä ten profesionálny:

Vtedy, keď bol Jacques Paganel tri dni v zajatí Maorov, oletovali ho. Neboráka, pomaľovali ho od piat až k pleciam!  Na prsiach mal obraz heraldického kivi s rozopälými krídlami, ktorý mu ďobal rovno do srdca. To bola z jeho veľkej cesty jediná príhoda, s ktorou sa Paganel nikdy nemohol zmieriť a ktorú nikdy nemohol odpustiť Novému Zélandu. A to bola tiež príčina, prečo sa nikdy nevrátil do Francúzska, hoci ho veľmi  o to žiadali a veľmi rád by bol šiel. Bál sa, že by svojou osobnosťou vydal celú Zemepiseckú spoločnosť posmechu karikaturistov a satirických časopisov, keby sa vrátil ako čerstvo oletovaný tajomník.“

Toľko o utrpení Paganelovom a ak máte chuť na skvelý dobrodružný príbeh a kusisko kvalitného zemepisu, vyše šesťsto strán úžasného románu Jula Verna Vám je toho zárukou.

Rozkladný element Kafka

Časy kedy Deti kapitána Granta precestovali svet sú už dávno preč a tak tým, čo vtedy Paganelovi zabránilo návratu do Francúzska, by sa dnes mnohí pýšili až do nebies. Veď mať originál Maorské tetovanie a predvádzať ho v plávkach na mestskom kúpalisku, to by bolo, že mega kúúúl. No, je to vec osobného vkusu. Pre mňa má tetovanie trošku prozaickejší, čitateľský význam, priviedlo ma k prečítaniu môjho prvého Kafku. Myšlienka prečítať si Franza Kafku bola vždy v mojej hlave zahnaná silnými predsudkami, asi tak ako tetovanie. Prepáčte všetci otetovaní.  Ani neviem presne, kedy sa to do mojej hlavy tak silno vrylo ako tetovacia ihla do kúska kože, ale dlhé roky to vyhrávalo nad akýmkoľvek pokusom začítať sa aspoň do kratučkej poviedky.  Išlo to asi takto: „Kafka je depresívny, Kafka je ťažký, Kafka je komplikovaný, Kafka Kafka Kafka… aaa nie“. Tak nejak bol u mňa vnímaný a protichodné názory k jeho tvorbe moje váhanie živili. Na jednej strane zatracovanie a znevažovanie a na druhej až prehnaná chvála. V osemdesiatych rokoch sa o Kafkovi v škole veľmi neučilo, v knižniciach ste nenašli jeho knihy, takmer vôbec sa neprekladali a nevydávali. Počas normalizácie bol tabuizovaný, považovaný za rozkladný element spoločnosti  a aj keď v roku 1983 vydal pražský Odeon jeho Povídky, až do osemdiasiateho deviateho bol viac menej nedostupný alebo nechcený.

Sobotná trestanecká kólónia

A potom si  jedno marcové sobotné dopoludnie presádzam kvetinky, počúvam rádio a tam začujem čosi neobyčajné, úryvok z poviedky Franza Kafku  V trestaneckej kolónii (čes. V karnem táboře, nem. In der Strafkolonie) . Bol to len krátky úryvok no dokonale pritiahol moju pozornosť. Z rádia sa ozvala práve tá časť poviedky, kde dôstojník vysvetľuje cestovateľovi, ako fungujú ich „brány“, smrtiací tetovací stroj:

“ Nesmí tkafka_4o být samozřejmě jednoduché písmo, vždyť nemá usmrcovat hned,  teprve za dvanáct hodin; podle výpočtu nastává šestou hodinu obrat. Musí být tedy okolo vlastního písma veliké množství okras; skutečné písmo obepne tělo pouze úzkým pásem; ostatní tělo je určeno pro ozdoby… Brány začínají jakmile jsou hotovy s první osnovou písma na mužových zádech, odvine se vrstva vaty a pomalu otočí tělo na bok, aby brány měly zase kam psát … tak píšou dvanact hodín čím dál hloub… Prvních šest hodin žije odsouzenec skoro jako dřív, jenom trpí bolestmi. .. Ale jak potom kolem šesté hodiny muž ztichne! I tomu nejzabedněnějšímu začne svítat. Nejdříve to začína kolem očí. Odtamtud se to  šíří dál. Podívaná, která by dokázala člověka získat, aby si lehl pod brány též. Dál se už nic neděje, muž pouze začíná luštit písmo, špulí ústa, jako by naslouchal. Sám jste viděl, že není snadné rozluštit písmo očima; náš muž je však luští svými ranami. Dá to ovšem hodně práce; potřebuje k ní šest hodin…“

No a nemali by ste po vypočutí takého niečoho neodolateľné nutkanie prečítať si kto stvoril brány, čo sa dialo keď sa dali do pohybu a čo bolo po tých dvanástich hodinách, čo sa stalo s odsúdeným a čo sa stalo s dôstojníkom a ako to celé prežil cestovateľ. Predstavte si len to tetovanie, ktoré si odsúdený prečítal vlastnou bolesťou po hodinách utrpenia. Prečo taká krutosť? Nechceli by ste vedieť, kde a z akého dôvodu vymysleli práve takýto spôsob trestu? Aký zločin musel človek spáchať, aby odchádzal zo sveta takým hrozným spôsobom. Neprípustné!, chce sa Vám kričať…. a dôstojník by sa k Vám obrátil a povedal:

„… jste v zajetí evropských názorů, možná že jste vůbec zásadním odpůrcem trestu smrti a obzvlášť takovéhoto strojového způsobu popravy, kromě toho uvidíte ubohou popravu bez účasti veřejnosti, prováděnou strojem, který je už trochu porouchaný – nemohlo by se tedy stát, když se to tak vezme (myslí si velitel), že nebudete mé řízení považovat za správné? A jestliže je nebudete považovat za správne, pak o tom nebudete mlčet (mluvím stále ještě v duchu velitele), nebot jistě přece důvěřujete svým mnohonásobně osvědčeným názorům.“

kafka_3Myšlienky, názory, situácie, zamyslenia v jeho poviedkach napísané pred sto rokmi by mohli byť pokojne vyrieknuté pri včerajšej debate na káve. Stále aktuálne, stále tak veľa vypovedajúce o nás ľuďoch ako Odmietnutie či  Pred zákonom. Človek v určitých situáciách a na určité veci reaguje rovnako bez ohľadu na dobu, má rovnaké súženia, rovnaký nepokoj mysle, dilemy a ťažobu každodenného bytia. A Kafka to preniesol do svojich príbehov, občas ultra krátkych jedno dvoch vetných a v nich vás hodil rovno do deja myšlienok a povedal všetko čo ste  potrebovali vedieť.   A ak ste mali šťastie, tak ste pochopili kam vás chcel tými slovami priviesť. Kafka sa nesmie čítať vodorovne, nesmiete hľadieť len strnulo dopredu, treba sa pozrieť aj hore aj dole aj do strán. Všade tam je človek, život, svet so svojou nekonečnou záhadnosťou. Nie vždy to čo vidíte pred sebou sa v skutočnosti deje. Zmysli vás klamú, lebo Kafka je o pocitoch. Pocity prchavé, mdlé, na ktoré rýchlo zabudnete. Ale potom príde Ortieľ a Premena a pocity sú zrazu veľmi silné, mocne sa zahryznú do podvedomia a nedajú pokoja, rozlievajú sa telom i dušou a hlava sa nevie oslobodiť. Je v nich  strach a úzkosť, tajomno a zvedavosť. Premýšľate, vraciate sa do deja a chcete vedieť viac, chcete vysvetlenie. Porovnávate, hľadáte vo svojom živote podobnosť momentov zlyhania a neschopnosti …  „Ako by som sa ja zachoval, v takej situácii?“  a udivuje vás, že ich tam skutočne nájdete, zachováte sa rovnako, či podobne a to vás vydesí ešte viac.

Kafka nebol prvý

Tá nemohúcnosť vyjadriť svoj názor, povedať úprimne, čo vás trápi, nevedieť prekonať svoju izolovanosť, tá odtrhnutosť od reality, presne ako Pisár Bartleby v rovnomennej poviedke Hermana Melvilla.  Rovnaký pocit úzkosti, rovnaká záhada a očakávanie vysvetlenia, ktoré neprichádza.  A Bartleby mi pripomenul krásnu recenziu Petra Krištúfka na túto poviedku v rubrike Neprávom zabudnuté knihy.  Peter Krištúfek vedel ako vo svojich blogoch zaujať a pamätám si, že práve jeho slová ma priviedli k Bartlebymu. Keď som sa s odstupom času k jeho recenzii vrátila, príjemne ma prekvapilo, že nebola len o Melvillovi no i o Kafkovi. Kafkové poviedky som čítala asi rok po Bartlebym, no prvé čo ma napadlo pri ich čítaní bol Melvillov čudák Bartleby.  Krištúfek mal pravdu o pisárovi Barlebym a Kafkovej tvorbe, mýlil sa snáď len v jednej veci a to, že Melvillova poviedka nevyšla knižne v slovenčine. V roku 1987 ju vydal Tatran v treťom zväzku výberu z tvorby Hermana Melvilla spolu s krátkymi prózami ako Benito Cereno, či geniálnou poviedkou Kikiriki! alebo kikiríkanie ušľachtilého kohúta Beneventána.

V zajatí šakalov

Kafka vedel krásne pomenovať ľudskú malosť, opísať jej počiatok, keď ako tichá morská hladina pokojne, nenápadne čaká na malé zemetrasenie a potom naberá na sile, stáva sa z nej vlna, je čoraz väčšia a silnejšia, rastie do výšky až zatieni všetky ostrovčeky  racionality a zdravého rozumu a obrovskou silou cunami zmetie zdanlivú harmonickú skutočnosť z povrchu zemského. Rébus zvaný človek stál Kafkovi ako model a on maľoval skice, portréty, miniatúry i veľké plátna.

Jedna z poviedok sa do mňa zahryzla o čosi silnejšie než tie ostatné, možno preto, že jej zuby boli ostré, čeľuste mocné a  smäd po krvi neuhasiteľný, čisto šakalí. Tisícročná nenávisť zhmotnená do troch stránok, tak podmanivo a naliehavo s tiesnivým pocitom, že rovnaké šakalie hlasy počúvame aj dnes a vôbec nie je ľahké odolávať ich nástojčivému presviedčaniu. Šakaly a Arabi mi pripomína staré príbehy či bájky, z ktorých si máme brať ponaučenia a v Kafkovom podaní to znie úžasne hrôzyplne a tak súčasne až mráz behá po tele.

„Jsem daleko široko nejstarší šakal. Jsem šťasten, že tě zde ještě mohu přivítat. Už jsem se téměř vzdal naděje, neboť čekáme na tebe nekonečně dlouho; má matka čekala a její matka a všechny matky až po matku všech šakalů. Věř mi! … jsme ubohá zvířata, máme pouze zuby; jediné, co nám zbývá ke konání dobrého i zlého, jsou zuby  … Musíme mít pokoj od Arabů; dýchatelný vzduch; rozhled po obzoru od nich očištěný; žádný nářek skopce podřezávaného Arabem; nechť v pokoji zdechá každé zvíře; nerušeně nechť je do poslední kapky vysajeme a očistíme na kost. Čistotu chceme, nic než čistotu,“ – a nyní plakali, vzlykali všichni – „jak to jen můžeš snést v tomto světě, ty srdce šlechetné a sladká útrobo? Špína je jejich běl; špína je jejich čerň; hrůza jde z jejich vousu; odplivuješ si, podíváš-li se jim do koutků očí; a zvednou-li ruku, rozevře se jim v podpaždí peklo. Pročež, ó pane, pročež, ó vzácný pane, učiň svýma všemohoucíma rukama, učiň svýma všemohoucíma rukama a těmito nůžkami jim prostřihni hrdla!“

 

„Nesmyslnou naději chovají tato zvířata; blázni jsou to, opravdoví blázni. Máme je proto rádi; jsou to naši psi; krásnější než vaši… Podivuhodná zvířata, že? A jak nás nenávidí!“

Kafka ma prekvapil a po prečítaní jeho poviedok sa predsudky vytratili a moja hlava vraví: „Kafka je ťažký,  Kafka je výnimočný, Kafka  …áááno“.

Autor: MB,       foto: MB


 

Odporúčané knihy a zdroje k téme kafkovskej:

Franz Kafka, Povídky, Odeon 1990

Herman Melville, Benito Ceren, Billy Budd a iné, Tatran 1987

Jules Verne, Deti kapitána Granta, Albatros 1989