Mesačný denník, alebo ako sa chcel H.G Wells v hrobe obracať
„V roku 2013 zaznamenali prvú záhadnú žiaru na Lune a potom… Dnešná situácia vyzerá tak, že Mesiac je skoro celý rozvŕtaný a stále sa nič poriadneho nenašlo. Kolujú zvesti, že tam uprostred niečo je… „
Leto pomaličky odchádza a sním sa končí aj čas, keď sa všetko tak trošku spomalí. Človek akosi zlenivie, možno z toho tepla, možno z vidiny prichádzajúcej dovolenky, alebo len tak, lebo už má všetkého dosť a chce chvíľku pokoja svätého. Ale keď má niekto rád knihy, pokoja svätého sa nedočká, pretože z každého kúta, z každej poličky a vlastne úplne zo všade na neho kukajú tými svojimi vábivými obálkami knihy, knižky a knižočky a lákajú ho do útrob svojich stránok plných nepredstaviteľných svetov. A tak mu nezostáva nič iné, tomu človeku knihomoľovatému, len si dopriať opäť raz nepokoja čitateľského. Vcelku dovolenkovo a osviežujúco ma toto leto znepokojil krátky príbeh plný nebojácneho, ba priam heroického vesmírneho putovania Marcela Šebestu, bývalého legionára, ktorý sa nedokázal vyrovnať so zlovôľou politickej moci štátu Českého v roku 2081 a tak sa vybral na neuveriteľnú, polovojenskú misiu SELEN-42, ktorá sa nemohla odohrávať nikde inde ako na Mesiaci.
„Marcel Šebesta je chlápek, který umí kýchnout s jedním okem otevřeným. … Narodil se onoho nechvalně proslulého roku 2038, přesne v době, kdy Země poprvé ztratila kontakt s japonskou stanicí na Měsíci. V době, kdy v Mongolsku propukl první historicky doložený babyboom a kdy globání oteplování dosáhlo takovho stupně, že deti v rovníkové Africe měli sníh i v červenci. … Stále sílicí globální mráz přicházejíci nové doby ledové ovšem nebyl hlavním problémem lidstva na sklonku 21.století. Byla jím nechuť lidí něco dělat. Z obyčejné lenivosti se stala pandémie… Všichni chtěli pečené holuby, ale aby jim k tomu ještě nědko otevíral ústa.
Měsíčny deník Michala Březinu je také jednohubkové čítanie, to si sadnete začnete čítať a zrazu je koniec. Škoda. Pokojne by sa dalo čítaj aj dlhšie. Kniha sa vďaka denníkovej forme rozprávania príbehu číta absolútne ľahučko a nechýba jej vtip, napätie, fantázia a určite aj kus zdravej drzosti. Nečakajte však žiadne hlboké, duchaplné myšlienky, žiadne vizionárske filozofovanie. Nie, táto kniha nemá poučovať, nemá nútiť k zamysleniu. Táto kniha má pobaviť. A je už na každom, či spôsob drsniackého vtipkovania občasne okoreneného hrubými, politicky nekorektnými poznámkami prijme ako súčasť osobnosti hlavného hrdinu, alebo sa bude nad tým všetkým srdnato pohoršovať. Svojsky spôsob vyjadrovania Šebestu, legionára, kozmonauta a manipulátor obrieho rýpadla, ktorý sa nemilosrdne zahryzáva do mesačného povrchu, je však kostrou a zároveň dušou Mesačného denníka, inak by stratil atmosféru i charakter.
27. dubna 2081, 05:03 – Od války se Slovenskem v letech 2064-7 jsem nevidel jediného Slováka. Rozhodně žádnýho živýho. Možná je to kolaborant. Je taky pravdepodobný, že na Měsíci se proste nikdo moc nerhne, a tak byli rádi i za tohohle „lekára Brusnicu“.
29. dubna 2081, 05:11 – V půl páty mě vzbudil Dong Tu Puchong, jeden z těch Vietnamcu z naši party moderního rýpadla L2R, což nejspíš znamená Lopata a dva rákosníci.
Michal Březina urobil vskutku odvážny pokus napísať humorné, parodické veľmi voľné pokračovanie, pre mnohých nedotknuteľnej sci-fi klasiky H.G.Wellsa, Prvý ľudia na Mesiaci. A nie len to, nebral si servítku pod pero a v príbehu sa nebál vziať si od H.G.Wellsa čo potreboval, za hrsť kozmického dobrodružstva, štipku cestovania v čase, zamiešal to, povaril a všetko nám to naservíroval na mieste vysnívanom priam utopistickom, ale Plzeň to nebola. Prvý ľudia na Mesiaci je jedna z „posvätných“ kníh Lunárneho kabinetu Stratenej knižnica a Měsíční deník mi spočiatku prišiel ako neslýchané, do neba volajúce literárne „zneuctenie“ tohto románu. Ale po prvých stránka prišlo uvoľnenie mysle, povznesenie sa nad vec a s nadhľadom lietajúcim v nekonečnosti vesmírneho priestoru ma príbeh pobavil. Z knihy je zrejmé, že Michal Březina má dielo H.G. Wellsa a bezpochyby aj Julesa Verna, v úcte. Takže príbeh považujem skôr za poklonu pozoruhodnému talentu pána Wellsa. Preto pán Wells, v hrobe sa pre túto milú knihu netreba neobracajte, príde aj horšie.
4. května 2081, 11:32 – Jako kluk jsem četl zajímavou knížku od H.G. Wellse, jmenovala se První lidé na Měsíci. Byla o tom, jak se lidi pomocí antigravitační látky zvaný kavorit dostali na Měsíc a co tam všechno prožili za bžundu. Knižka vyprávěla o měsíční trávě, chodbách, o měsíčním oceánu a taky o Selenitech, bájných obyvatelách Měsíce. Báječná fantázie, ale začínám si s hrůzou uvědomovat, že ten Wells, ačkoliv nevím, jak to udělal, na to docela kápl. Stejně jako Verne, kterýho jsem znal nazpaměť.
13. května 2081, 00:05 – Celý den byl jako v náručí obézniho chlapa. Těsne, horko, vlhko a zápach po zapařených žížalalch s řybářovi brašny. … V poledne na nás zaútočili obří sabotážnici. Ne přímo. Nejdříve se schovávali ve vysoké trávě. Ano, koněčne. Viděl jsem měsíční trávu, o které psal Wells.
A naostatok treba povedať, že parodovanie veľkých diel nie je nič nové ani zvláštne, a ak je vkusne podané, môže pôvodnú knihu dokonca spopularizovať a priviesť k nej nových čitateľov. Paradovaniu sa nevyhol ani Jules Verne. Určite si spomeniete na skvelý film Tajemství hradu v Karpatech, filmovej komédie natočenej v roku 1981 Oldřichom Lipským podľa predlohy Julesa Verna Tajomný hrad v Karpatoch. Paródia je spracovaná bravúrne a to sa už, na našu škodu, v dnešných časoch veľmi nevidí. A tak, ak po prečítaní Měsíčního deníka začnete premýšľať o tom, aké tajomstvo to vlastne skrýval pán Cavor a jeho vynález, ktorý umožnil jedno z najslávnejších putovaní na Mesiac, neváhajte do svojej knižnice pozvať Prvých ľudí na Mesiaci.
Marcel Březina je jeden z mnohých literárnych kozmonautov, ktorých súčasný autori českej sci-fi poslali do vesmíru. Nedá mi nespomenúť vydarený román Kozmonaut z Čech od Jaroslava Kalfařa, ktorý je oproti Měsíčnímu denníku taký ozajstným románom, oveľa viac sofistikovaný, s dávkou filozofie o ľudskej existencii, medziľudských vzťahov, vplyvu minulosti a rodiny na náš osud a správanie. Je o hľadaní zmyslu života, keď sa vám ten váš mikrosvet pozostávajúci s najmilovanejších osôb rozpadá a vy s túžbou po vesmírnom poznaní začnete objavovať svet nekonečna, kde sa nevyhnete ani stretnutiu tretieho druhu. No kto vie, či to nebol len freudovský žart kosmonautovej mysle ovplyvnenej otupnou samotou čiernej temnoty, do ktorej letí.
Pútaví, napínavý, úžasne krásny český príbeh s inteligentným humorom nás zoberie na nepredvídateľné intergalaktické putovanie v raketopláne Jan Hus 1, ktoré však na svojom sklonku nemôže, ako inak obísť mesto, kde sa zrodilo pivo, jedinú, nádhernú, farebnú Plzeň.
Autor: MB, foto: MB
Zdroje:
- Měsíční deník, Michal Březina , CPress Brno, 2016, ilustrácie Adam „Butch“ Kubík
- Kosmoaut z Čech, Jaroslav Kalfař, Plus 2017, z anglického originálu „The Spaceman of Bohemia“ preložila Veronika Volhejnová
