Veľká sláva maličkým
Keď si Mesiačik porátal všetky hviezdičky a zahnal ich do košiara, aby si v tichu nebeskej veľkoleposti odpočinuli, začalo sa brieždiť. Kde tu ešte mrázik pošteklil ružové púčiky na kvitnúcich jablonkách, no lúče jarného Slniečka ho rýchlo zahnali a deň sa rozžiaril nádejou krásneho príbehu.
„Vstalo slnko spoza hory,
po oblohe kráča,
ide budiť včielku, lienku,
na konári vtáča.Len sa smeje, svetlo leje,
žiar a radosť všade,
aby zrelo žitko v poli,
čerešienky v sade.„
Belasé obláčiky sa nechali unášať nežným vánkom, ktorý ich čikíkal v slastnej lenivosti. Zelené lístočky, ktoré zaliali stromy svojou sviežosťou sa veselo pohojdávali obletované trilkujúcimi vtáčikmi a všade bol pokoj. Len slniečko už tušilo, že dnešný deň nebude taký obyčajný. Nakúkalo do okienok a netrpezlivo čakalo, kedy to už príde. Písal sa dvadsiaty prvý deň štvrtého mesiace roku pána dvetisícdvadsať. Bolo ráno a svet chystal otvoriť svoju náruč maličkému anjelikovi.
A potom sa stal ZÁZRAK. Odvážne a nedočkavo svetlo sveta uzrel malilinký Lukáško. Slniečko poprosilo všetky štebotavé tvory, aby rozhlásili tú šťastnú novinu. Do všetkých kútov matičky Zeme nech sa nesie správa, nech na tvárach ľudí šťastie a úsmev kvitne ako kvietky na lúke, nech sa srdiečka tešia a blaženosťou opájajú, lebo život je krásny, keď maličkí prichádzajú. Nežná náruč rodičov a láska všetkých navôkol nech malého anjelika sprevádzajú každý okamih jeho života, nech zdravie a šťastie sú jeho súputníkmi na ceste svetom a dobrota a vľúdnosť nech mu pokojný spánok prinášajú.
„Už slniečko ide spať,
za horičky, za hory,
uloží ho jeho mať,
do ružovej komory,
na vankúšik mäkký, biely,
zaspieva mu: „Hali-beli,
búvaj, moje zlaté dieťa,
nemaj strach, veď ja som tu …„
A hviezdy mu jasne svietia
do svitu.„
A keď sa deň chýlil ku koncu, Slniečko unavené z toľkej radosti sa pomaličky pobralo odpočívať. Ale ešte predtým sa podelilo o novinu s Mesiačikom a ten nelenil a hviezdičky poprosil, že by ešte žiarivejšie svietili. A nežiadal ich on len tak pre nič za nič. V tmavej noci ťažko sa otvárajú dvere tajuplného sveta kníh. Preto chcel on, nech v jeho svite ako diamanty žiaria nádherné verše, príbehy a kresby, ktoré sú stvorené pre očká a ušká tých najmenším. Počúvaj Lukáško ako krásne znie hudba slov, ako čarovne a hravo vedia písmenka poskakovať a aké prenádherné príhody z tých najrozprávkovejších krajín prinášajú.
Keď sa malí knižní škriatkovia dopočuli o tvojom príchode, dych sa im zatajil, srdiečka skoro biť prestali a od radosti nevedel, čo so sebou. Ale potom začali oni veru usilovne pracovať a zavolali všetkých svojich kamarátov a novinu im zvestovali veselú. A tak si svoje batôžky už zbalil Pinocchio, aj Buratino, aj Smelý zajko, aj Lienka Anulienka, ba i Macko Pú, dokoca aj Truhlík s Ferdom mravcom, Psíček a Mačička, Osmijanko, či nezbednica Pipi a zahabiť sa nedal ani Hroch z rieky Limpopo, Guliver, Kocúr v čižmách a samozrejme nepostrádateľný Doktor Jajbolíto … určite ich príde ešte veeeeeľmi veľa a oni všetci ťa zoberú na neuveriteľnú cestu svetom rozprávok, kde si tvoja predstavivosť bude hovieť a radovať sa.
Lukáško, vitaj na svete! Vitaj na svete, kde sú knihy potešením, pôžitkom, nevyhnutnosťou, ktorej dovoľujeme unášať našu myseľ a sú aj sladkým pocitom, keď všetko navôkol zmizne a zostane len vôňa knihy a krásny príbeh napísaný na jej stránkach.
A už len pre poriadok, veršíky tie veselé sú z jednej z najkrajších slovenských veršovaných príbehov od Ľudmily Podjavorinskej, o nezbednom vrabčiakovi menom Čin-čin ….“ čimčarára čim-čim-čim, mama ja sa ožením!“ .
Autor: MB, foto: MB
Zdroj veršíkov veselých:
Čin-čin, Ľudmila Podjavorinská, Mladé letá, 1984, edícia „Vybrané spisy Ľudmily Podjavorinskej“, ilustrovala Viera Gergeľová