Zázračná muzika z Bielickej ulice
Poézia je ako lipový kvet, ktorý Vás omámi svojou sladkou vôňou, keď sa prechádzate po aleji majestátnych stromov vyžarujúcich úžasný pôvab a nehu.
Vdychujete tú nádheru, kocháte sa pohľadom na majstrovské dielo prírody a aspoň na malú chvíľu necítite nič len tu krásu. A tak ako lipové kvety kvitnú krátko, aj poézia rýchlo odoznie. No i ten kratučký moment stačí na to, aby prenikla do ľudskej duše, pootvárala tam všetky okná, cez ktoré sa jej čaro dostane hlboko do podvedomia a tam kvitne a vonia, tvorí a rozpráva, spieva a teší sa zo života.
Poézie je krásne slnečné ráno. Poézia je jemný dážď ťukajúci na okenný rám. Poézia je radosť, smútok, smiech i plač. Poézia je miesto, kde sme sa narodili, miesto kde sme vyrastali a kam sa radi vraciame. Poézia sú ľudia, ktorých milujeme, ktorí nás vychovali a nikdy neprestali mať o nás starosť. Moja poézia vonia agátmi. Sladučké biele kvety, ktoré sme ako deti ochutnávali a v tieni obrovských stromov prežívali čarotajné dobrodružstvá. „Čím jsou šaty z brokátů proti vůni akátu„1, nádherne a poeticky sa zamýšľa Hanka Zagorová, v piesni „Maluj zase obrázky“ Jednoducho a stručne, život bez lásky je smutný, prázdny a chladí ako ľad. Poézia je hudba.
Poézia je plná nostalgie. Nostalgie, ktorá nás ako jemná hebká prikrývka ochráni pred chladom vonkajšieho sveta. Je nám dobre známa. Všetko, čo prináša sme už zažili a v našej pamäti zostalo len to pekné, to čo pohladí a zahreje srdce. Vieme, že pod ňou nám bude príjemne a nevieme sa dočkať, kedy sa do nej opäť schúlime, zavrieme oči a budeme snívať o svojej poézii. Nostalgia je radosť z minulosti, spomienka, možno aj premaľovaná peknými farbami a predávaná ďalším generáciám prikrášlená, no tak neodolateľne príjemná.
Poézia je umenie opísať slovami to, čo vidí len duša. To, čo nevieme vysloviť pri bežnom rozhovore, pretože jeho obyčajné slová sa nám zdajú príliš bezfarebné, aby vypovedali všetku tú krásu, ktorú nostalgia prináša. Každý by mal mať svoju nostalgiu, svoju báseň. Dokonalú, čistú oslavu milovaných ľudí a malebného miesta na svete, ktoré mu je najmilšie a kde mu je dobre. A tá moja báseň sa skrýva v krásnych veršoch Vladimíra Reisela „Môj svet najbližší“ 2 .
MÔJ SVET NAJBLIŽŠÍ
Vladimír Reisel
Pol zemegule prešiel som
lietadlom, peši, autom, vlakom,
ale vždy som sa vracal rád
do rodných polí, k slepým makom.Pol sveta, možno ešte viac,
prístavy, púšte na rovníku,
ale aj tam som počul znieť
pesničku od nás, harmoniku.Oj, ja sa za to nehanbím,
že perly zaliali mi líce,
keď na bulvároch veľkomiest
som myslel, myslel na Bielice.Na matku tichú ako sen,
na zvráskavené čelo, dlane,
na tvarohové koláče,
tak často vzdychmi posypané.Keď vracal som sa zo sveta
a môj krok prešiel cez hranice,
dych vpíjal závan domova,
strelou ma viedli koľajnice.Mať mala z diaľky telegram,
že prídem domov o deviatej,
v tú hodinu ma čakala
na ceste vtedy hrboľatej.Čože sú hrdé paláce
oproti prízemnému domu,
kde drahá ti je každá tvár
a ruky teplé ako plody stromu,
ktorý tam stojí pod oknom
už dlhé roky, svedok nemý.Nedal by som ho za palmy,
ani za cudzie diadémy.Čože sú bujné plantáže
oproti mamičkiným hriadkam,
jej zástera sa vyrovná
najdrahším orientálnym látkam.Už dávno zletel mäkký sneh
na hebké vlasy mojej matky,
ale vždy, keď k nej zavítam,
dni slnečné sú, ako sviatky.Tento kút v tichej doline
je raj na šírošírej zemi,
je môj, ja jeho naveky
a dobre je mi, dobre je mi.
Ten kút, ktorý rajom je na šírošírej zemi, poznám ja veľmi dobre, lebo mojim rodiskom sú Bielice. Táto báseň má pre mňa sladkú, lahodnú chuť detstva, starkiných nedeľných buchiet a kysnutých koláčov, zrelých čerešní a domácej ríbezlovej šťavy. Vladimír Reisel svojou poéziou zhmotňuje esencie života, dáva im obyčajné, krásne, ľudské pomenovanie. Vytvára nervové prepojenia zážitkov, na koncoch ktorých prichádzajú odpovede a my zrazu cítime, vidíme a počujeme.
Dobrodružná cesta za tajomstvami rodinného klanu
V 70-tych rokoch minulého storočia začal prof. PhDr. Vlado Uhlár písať monografiu Veľkých Bielic. Pán Uhlár, významný slovenský jazykovedec, dramatik, publicista, pedagóg a historik spracoval množstvo monografií malých obcí a miest na Slovensku, ale vďaka tej o veľkých Bieliciach nabrala moja „báseň“ neuveriteľne dobrodružný rozmer, ba priam bádateľský. Je vskutku príjemne vzrušujúce ponoriť sa do hlbín vlastnej histórie. Dozvedieť sa viac o vlastných koreňoch, o vlastných predkoch, o takmer zabudnutých príhodách a tajomstvách vlastného rodinného klanu. Rozmotať klbko, ktoré mi prezradí kde sa spájala minulosť mojej rodiny s tou Reiselovskou. Nájsť nenájdené, povedať nevypovedané. Ale na to určite nepostačí jedna monografia. To najlepšie, čo človek môže urobiť, je ísť priamo k zdroju a počúvať. S maminkou mávame každodenné dišputy. Občas je dišputa krátka, občas dlhá, občas tak milo monologická až zabudnete, že to vlastne bola dišputa. Vždy keď sa do víru slov pripletú spomienky na jej detstvo, naberie to tú pravú príchuť nostalgie posolenú dobrodružstvom a okorenenú tajomnosťou.
Ukradnem si teda časť tohto článku a zablúdim do histórie Veľkých Bielic po stopách mojej rodinnej histórie. Pátram najskôr po menách alebo skôr priezviskách pre mňa najbližších, ktorých nositelia sa v istom čase všetci stretli práve v Bieliciach. Len pre poriadok a oprášenie všeobecnej vedomosti našej, treba spomenúť, že priezviská sa začínajú v Európe používať ojedinele už v 10. storočí, častejšie v 13. storočí, no na našom území sa tak oficiálne stalo až patentom číslo 591 Jozefa II z 1. novembra 1786 , ktorý uzákonil pomenovanie osôb menom a priezviskom. Ľudia však priezviská alebo tzv. prímená používali aj pred ich uzákonením.
Moje hlboké korene v Bieliciach potvrdzuje táto krátka veta z bielickej monografie od pána Uhlára: „V roku 1663 Turci v Bieliciach sťali Jána Beňušku a dodnes toto priezvisko, pôvodne Benedikt, je tu časté.“ 3 Zhodou okolnosti sťatý pán Beňuška mal rovnaké meno i priezvisko ako môj ocko narodený o 283 rokov neskôr v tej istej dedinke na brehoch rieky Belanky. „Domácke podoby mien sa tvorili od najstarších čias. Z mena Benedictus (Beňadik), ktoré pochádza z latinčiny (latinské benedictus značí „požehnaný, blahoslavený“) a ktoré sa začalo používať u nás, pochopiteľne, až po prijatí kresťanstva, sa hneď v prvých storočiach (do konca 13. stor.) utvorili zdomácnené podoby Benedik, Beňadik, Beňad, Beneta, Beňata, Beňa … Zo zdomácnených podôb sa tvorili potom aj priezviská…, Beňuš, Beňušík, Beňuška, Beňušovič, Benža a ďalšie, spolu viac ako 80 priezvisk, niektoré z nich vo viacerých grafických podobách, ktoré podmienili niekdajšie národnostné a kultúrne pomery stredovekého (i novovekého) Uhorska.“ 4
Stretnutie na Bielickej ulici
Vladimír Reisel sa narodil v Brodzanoch 19. januára 1919, jeho rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic, keď mal tri roky, kde kúpili bírešský dom na dnešnej Bielickej ulici. A tu sa začína príbeh druhej vetvy mojej rodiny. Po vzniku Československej republiky v 1918 sa bielický veľkostatok rozpredal zorganizovanému konzorciu zámožnejších bielických roľníkov, medzi ktorých patril aj obchodník Jozef Reisel, ktorého rodinná väzba na Vladimíra sa mi nepodarila zistiť, ale nejaká určite bude. Konzorcium však nestačilo na celý veľkostatok a tak sa jeho členovia spojili so záujemcami z Kysúc (Stará a Nová Bystrica, Radôstka, Terchová, Horná Tižina) „ktorí kúpili majer, kaštieľ s parkom a 150 jutár rolí, boli to … Pavol Štefánek so zaťom Valchárom… . S Kysučamni prišla aj rodina Halvoňová.“3 , a to sú všetko moji praprastarí a prastarí tatovia.
Oproti domu Reiselovcov cez ulicu stála socha svätého Floriána, patróna požiarnikov, ktorú ešte v roku 1785, „snáď aj na zväčšenine zrušenia nevoľníctva, dal sedliak Michal Beňuška, inšpektor kostola, pred svojim domom postaviť“3 . A určite to urobil aj preto, aby bola dedina chránená pred požiarmi. Na mieste, kde kedysi stál reiselovský dom je teraz nepekná moderná budova s obchodmi a po soche Floriána zostal na jej pôvodnom mieste už len podstavec a kopec nostalgie. Replika sochy sv. Floriána stojí od roku 2017 pred miestnym kultúrnym domom.5 Zhodou okolností Florián (*1911) sa volal aj brat môjho starého otca Rudka, ktorý sa narodil len dva domy od Reiselovcov. Ich otec Andrej Halvoň, z ktorého neskôr úrady urobili Ondreja, sa narodil v Radôstke v roku 1889. Zakukal sa on do Márie, splodil syna, no pretože mal veľmi túlavé topánky, počas skusov v Amerike premeškal aj narodenie malého Floriána. Potom hneď zas do légii odišiel bojovať, predpokladá sa že Československých a služba ho zaviedla až do Francúzska. A keď sa už konečne vrátil natrvalo, narodili sa mu ďalší traja synovia, Jozef (*1923), môj starý otec Rudolf (*1925) a Tonko (*1929), ktorí vyrastali pospolu na jednej ulici s o niečo starším Vladkom Reiselom, až kým sa pratata Halvoň nerozhodol presťahovať do Vajnor, kde najmladší Tonko v roku 1946 tragicky zahynul, keď po vojne pomáhal kamarátovi upratovať školu, kde našli fľašu s čírou tekutinou so sladkou vôňou mandlí a nevediac čo to je, sa napili a neprežili prevoz do nemocnice.
Šamorínska odysea
Život vie byť krutý i krásny zároveň, na jednej strane nám niečo zoberie, a na tej druhej prináša neobyčajné dary. Každý život má svoj jedinečný začiatok, zabudnuté príbehy, skryté tajomstvá, malé neviditeľné momenty, ktoré presne zapadajú do prázdnych miest v srdiečku a zaplnia ho radosťou, láskou a pokojom. A tak sa stalo, že môj starý otec Rudko sa zaľúbil do bielickej švárnej dievčiny Jozefínky Valchárovej, ktorá bola nie len pekná, ale neuveriteľne šikovná, praktická a na tú dobu dosť študovaná dáma, ktorá varila, piekla, chovala všetok hyd, aký si viete na dedine predstaviť, obriadila celú záhradu a role, pracovala aj ako miestna poslankyňa a nakoniec postavila dom na hôrke, hneď za kostolom na ulici plnej agátov. Čo bolo ale úplne najdôležitejšie, bola to jedna úžasná stará mama. Rudko sa s Jozefínkou zoznámil ešte v Bieliciach. Počas vojenčiny v Šamoríne v roku 1945 na ňu neprestajne myslel, v novembri 1945 jej píše“ Srdečný pozdrav a stálu spomienku na Teba zo Šamorína Ti zasiela Tvoj Rudo. Mám sa dosť dobre, napíš jak sa máš Ty. Dovidenia, Teším sa na zhledanie.“
No, Rudko nebol veľký pisateľ romantik, ale napriek tomuto drobnému nedostatku sa z ich lásky v 1946 narodila moja maminka. V tom čase bývali stále vo Vajnoroch, no stará mama sa vybrala načas do Bielic, kde prišla maminka na svet a následne sa vrátili do Vajnor, aby boli zase blízko Rudkovi, ktorý si stále odkrúcal povinnú vojenskú službu v šamorínskych kasárňach postavených ešte koncom devätnásteho storočia, z ktorých sú dnes byty. Ale vždy, keď idem nakupovať do nemenovaného supermarketu, môžem si povedať, že po tejto ceste, v súčastnosti zvanej príznačne Kasárenska, kedysi môj starý tata kráčaval. A kráčaval on veľmi rád a veľmi ďaleko, pretože keď chcel vidieť svoju malilinkú prvorodenú Ľudmilku, ušiel zo šamorínskych kasární a peši mašíroval až do Vajnor. Tam ho po krátkom hľadaní našli, zatvorili, on si to odsedel a ušiel znovu. A potom už vraj hliadka chodila pre neho rovno k nim domov. Po vojenčine, keď mala maminka asi dva roky, sa starý otec Rudko vrátil s rodinou do Veľkých Bielic a tam už zostali. A tam spoznala moja maminka môjho ocka a začal sa ďalší príbeh, a nie tak hocikde, už v materskej škôlke.
Keď počúvam rozprávanie z maminkinho detstva snažím sa predstaviť, aké to bolo žiť, keď musel stačiť jeden pár topánok, keď sa namiesto chladničiek používalo smaltované vedro zavesené na lane v studni, keď ako pochúťka postačil chlieb namočený vo vode a cukre. A to nebolo len tak, museli ste to urobiť rýchlo a precízne. Za prvé, aby sa chlieb nepremočil, ale bol tak akurát vlhký, aby sa naň prilepilo dosť cukru. Za druhé, aby vás nikto nevidel, lebo ak ste zašpinili čistú vodu v kuchynskom kýbliku a ešte aj zamočili cukor, výprask bol zaručený. Aké to bolo, keď v jednom dome žilo aj niekoľko rodín a v každej z nich pobehovalo aj sedem ratolestí. Keď na dvoroch znel neutíchajúci detský džavot, smiech a krik a ta nádherná súdržnosť „kysuckých“ deciek z majera, ktoré bojovali z „bielickými“ deckami z vedľajšej ulice. Napriek tomu nostalgia nepustí, to detstvo bolo krásne.
Zázračná muzika
Vladimír Reisel určite prežíval detstvo naplno, živo a so všetkými jeho šibalskými esenciami podobne, ako moji starý rodičia či rodičia a možno práve preto okrem vážnej literárnej tvorby, učiteľskej a redaktorskej práci našiel vo svojom srdci miesto pre jednu z najkrajších detských kníh – leporelo Zázračná muzika z roku 1962 6 .
ZÁZRAČNÁ MUZIKA
Vladimír Reisel
Husličky z javora,
flauta a klarinet,
hrajú nám do uška,
aby bol krásny svet.Struna sa zachvieva,
trasie sa osika,
zaznieva do ticha
zázračná muzika.
Útla knižočka plná roztomilých veršíkov a pestrofarebných ilustrácií Ota Janečka, ktoré deti naučia presne to, čo potrebujú vedieť o hudbe a hudobných nástrojoch, aby si ich zamilovali. A tí šťastnejší majú vo svojich knihovničkách tento skvost medzi slovenskými detskými knihami aj s gramofónovou platňou, s ktorou sa kniha pôvodne predávala. Je potešenie začítať sa do veršíkov, v ktorých sú hlavnými hrdinami husle, klarinet, flauta aj harfa, klavír a basa ba i lesný roh, malý bubon, a ako by to bolo keby nebol aj veľký bubon s činelami, no a samozrejme nemôže chýbať trúbka. Je to jednoducho orchester detskej radosti.
Dozneli husličky,
flauta a klarinet,
zamĺkli pesničky,
ale je krajší svet.Jagá sa ako skvost,
obloha bez mračna.
Hraj opäť pre radosť,
muzika zázračná.
Autor: MB, foto: MB, rodinný album
Zdroje k bielickej zázračnej muzike a stručnej rodinnej histórií:
- Maluj zase obrázky, hudba a text Pavel Žák, spev Hana Zagorová.
- Najdrahší šperk, Vladimír Reisel, Mladé letá, 1958
- Veľké Bielice – história a súčastnosť, PhDr. Vlado Uhlár, Mgr. Peter Múčka, 2003, str. 44, str. 65
- Zo studnice rodnej reči 2. , Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2014, zostavili Katarína Balleková, Miloslav Smatana, str. 25
- Posvätili sochu patróna hasičov, článok Noviny Tempo č. 47, str. 3, 4.12.2017, Vo Veľkých Bieliciach posvätili zrekonštruovanú sochu patróna hasičov
- Zázračná muzika, Vladimír Reisel, ilustrácie Ota Janeček, Mladé letá, 1969, druhé vydanie.
